Trnka a Brnka sa poctivo pripravovali na myšaciu olympiádu už celý rok. Trénovali každý deň a skoro aj každú noc. Behávali po celom dome sem a tam, až kým neodpadávali od únavy. Trnka vyhrala túto veľkolepú súťaž už trikrát za sebou. Brnka jej preto veľmi závidela a chcela ju prekonať. Dokázala ju predbehnúť počas spoločných tréningov, takže si celkom verila. Nevedela ale, že ju Trnka naschvál necháva vyhrávať. Po veľkom dome mohli behať, skákať, liezť, kedykoľvek sa im zachcelo. Domáci kocúr ich zjesť nemohol, lebo dávno lietal niekde v oblakoch.
Myšky museli držať prísnu diétu. Papali iba ovsené zrnká, suchý chlebík a pili veľa zeleného čaju, aby dokázali nespať celú noc. Tento tajný recept na nespavosť im poradil potkan Rudo, ktorý sa takisto prihlásil do olympijských hier, ale na rozdiel od myšiek, Rudo zdvíhal ťažké klince a šrúby ako veľký silák.
Trnka už nedočkavo čakala na ten deň, kedy znovu porazí svoju kamarátku Brnku. Čím sa súťaž viac a viac blížila, tým sa obe myšky menej a menej spolu rozprávali. Brnka sledovala každý Trnkin krok a Trnka sledovala všetko, čo Brnka zjedla.
Dni sa pomaličky krátili a blížila sa zima. V dome bolo príjemne teplo a ticho. Len z myšacej diery sa ozývali škrabavé zvuky. Myši totiž liezli po rôznych kábloch ukrytých v stenách. Hore a dole, stále dokolečka dokola, až sa im z toho krútila hlava. Trnka a Brnka už necvičili ako jeden spoločný tím, ale snažili sa predbehnúť jedna druhú. Na blížiacu sa súťaž už úplne zabudli. Len sa stále navzájom predbiehali.
Brnka sa v noci rozhodla, že si pôjde vonku trošku zabehať. Chcela ísť aj napriek tomu, že tam bola veľká fujavica a sneh zakryl celú záhradu. Trnka našťastie chrápala v kúte svojej komôrky, takže nepočula Brnku, ako potichu vybehla von.
"Juuuj, to je ale zima!" povedala si Brnka. Strach zo zimy ale hodila za hlavu a začala hrabať cestičky do ťažkého hlbokého snehu. Hrabala a hrabala, až jej začali mrznúť malé labky.
"Asi sa radšej vrátim do našej myšacej diery," rozhodla sa nakoniec.
No keď sa Brnka otočila späť do domu, cestička, ktorú si vyhrabala, tam už nebola. Brnka začala rýchlo hrabať. Cestičku ale nenašla. Ťažký sneh spadol a uväznil nešťastnú Brnku.
"Pomoooooc!" nariekala chuderka.
"Trnkaaaa, kde si!" ozývalo zo záhrady skoro až do rána.
Keď začalo svitať, Trnka sa už pripravovala na cvičenie. Hnevala sa na Brnku, že ju skôr nezobudila a išla cvičiť bez nej.
"No to už je vrchol, vybrať sa bez mňa!" hnevala sa Trnka.
Urazene behala po celom dome a tešila sa, keď konečne všetko Brnke poriadne vytmaví. Brnky ale nikde nebolo.
"Asi behá po povale," pomyslela si Trnka a vybehla na povalu. Brnku tam však nenašla. Hľadala ju teda v pivnici, v komore, v kuchyni, dokonca aj pod gaučom.
"Veď sa nemohla len tak vypariť!" chytala sa za hlavu.
Nakoniec sa rozhodla, že sa na chvíľku mrkne na záhradu. Pripadalo jej to ale hlúpe, lebo vedela, že v noci bola snehová fujavica. Opatrne vystrčila nos z dverí a začala ňuchať v okolí. Možno zacíti jej kamarátku. Začalo vychádzať zubaté slniečko, preto sa Trnka odhodlala vyjsť z domu.
"Brnkaaa?" volala zúfalo.
"Ak beháš okolo domu, tak sa na teba veľmi hnevám, rozumieš? Už ťa hľadám celé ráno a meškám kvôli tebe pri tréningu!" čertila sa Trnka.
Odrazu začula slabý zvuk z veľkej kopy snehu. Zvedavo začala hrabať a volať Brnkino meno. Hrabala hlbšie a hlbšie, a tu odrazu sa pred ňou objavil konček myšacieho chvosta.
"Brnka! Len to nie! Prosím, prosím, ozvi sa!" hrabala zúfalo ďalej, až vyhrabala Brnkino malé telíčko.
"Brnka zobuď sa, prosím!" plakala Trnka a rýchlo odniesla Brnku do domu. Uložila ju pod veľkú kopu diek a vybehla do komory po sladký šípkový sirup a med.
"Je to moja chyba," myslela si," celý čas som ju len provokovala a súťažila s ňou. Je to moja kamarátka, moja parťáčka. Ako som to mohla dopustiť?"
Trnka sa starala o zamrznutú Brnku noc a deň. Od nešťastia a únavy zaspala pri Brnke zakrytej pod dekami.
Ďalšie ráno sa pod dekou pohol myšací chvostík. Potom sa zavrteli labky a aj myšacie uši.
"Trnka, kde si?" ozvala sa ešte slabúčkim hláskom skrehnutá Brnka.
Trnka vyskočila na nohy a od radosti začala Brnku stískať a tancovať.
"Ah, Brnka, je mi to tak strašne ľúto!" ospravedlňovala sa Trnka.
"Nie, Trnka, ja som bola hlúpa a namyslená. Už nikdy nebudem s tebou súťažiť. Budeme opäť jeden tím, nech sa deje čokoľvek!" tancovala Brnka s Trnkou.
Zima sa skončila a myšky po dlhom oddychu rozmýšľali, čo by sa mohli spolu zahrať. Súťaže sa vzdali, tak sa začali nudiť.
"Čo tak si trošku zabehať. Len tak, zo srandy," navrhla Brnka. Trnka súhlasila, veď nikto nebude súťažiť. Myšky sa pripravili a začali najprv pomaličky cupkať po povale. Potom Trnka trochu predbehla Brnku. Tá sa zasmiala, trochu pridala a predbehla Trnku. Tej to nedalo a opäť predbehla Brnku. Brnka spravila to isté a už bola pred Trnkou. Obe odrazu na seba zakričali:" Kto bude prvý v komore, vyhráva!"