"Ej, ale som fešák. Silný ako býk a neodolateľný pre všetky potkanie krásky v dedine!" mrmlal si potkan Rudo sám pre seba každé ráno pred zrkadlom.
V niečom mal teda pravdu. Jeho dlhý chvostisko, pazúry ako šelma a fúzy až po zem z neho spravili poriadne potkanisko. Strach z neho mali dokonca aj mačky z mesta. Zdvíhaním klincov a ťažkých šrúb mal labky mocné ako malý medveď. Len šialená mačka by sa pustila do tohto veľkého tvora. Rudo bol síce namyslený viac ako sa na hlodavca sluší a patrí, no niekedy dokázal aj pomôcť. Samozrejme, pre ďalšiu chválu. Napríklad pomáhal myšiam s ich kondičným plánom a stravou na blížiacu sa myšaciu olympiádu. Alebo pomohol pritiahnuť nafúknutého kocúra Mura do domu, keď ho konečne privialo z juhu.
Jedného dňa si Rudo hrdo vykračoval po dvore, keď tu zrazu začul v kríkoch šuchot. Zastal a chvíľku načúval, no v kríkoch ostalo ticho. Pomaly sa pohol ďalej, keď sa ozvalo silné: Krrjoch! Krrjoch! Krrjoch! Rudo ostal stáť ako soľný stĺp. Od strachu nedokázal ani kričať. Ale on predsa nemôže volať o pomoc, pomyslel si. To z neho majú všetci obyvatelia strach! Bola by to hanba do konca života. Nech už z tých kríkov vylezie hocijaká obluda, on ostane stáť. Celá večnosť prešla, ako tam tak zamrznutý stál a načúval. No z kríkov ďalší zvuk nevyšiel. Strach mierne poľavil a Rudo cítil, ako sa mu pomaličky uvoľňuje telo. Začal teda kráčať ku stodole, kde mal svoj brloh.
"A možno sa mi to len zdalo," premýšľal nahlas, "podobné zvuky vydávajú len obrovské diviaky, a také tu predsa nežijú. Pch, aj takého diviaka by som hravo zdolal!" vyhlásil nakoniec.
Rudo vošiel do tmavej stodoly a vtom: Krrjoooooch! na celú budovu. Potkan vyletel zo stodoly ako zmyslov zbavený.
"Aaaaa! Diviaaak ma chce zožrať! Pomoooc!" kričal vystrašene a vbehol medzi dva veľké sudy s vodou.
Nanešťastie sa jeho mohutné telo medzi sudmi zaseklo. Nemohol bežať ani dopredu ani dozadu. Len kričal a plakal od bolesti. Už sa videl na diviačej hostine ako hlavný chod večera. Na čo toľko cvičenia, keď sa teraz kvôli tomu nevie ani pohnúť?!
V tom si  na konári stromu, skláňajúceho sa nad sudmi, všimol papagája Lojza, ďalšieho domáceho miláčika.
"Hej! Psst! Tam hore na konári!" snažil sa upútať papagájovu pozornosť, no ten si ho nevšímal.
"Lojzo! Viem, že ma vidíš! Pomôž mi, prosím," prosil ho Rudo cez slzy.
Papagáj zletel dole a posmešne si zaseknutého potkana obzeral.
"Rýchlo ma vytiahni, lebo nás ten diviak zožerie oboch!" vzlykal potkan.
"Diiiviak? Kde by sa tu vzal?! Kdee by sa tu vzaal?!" zaspieval Lojzo.
"Budeš sa ešte chvaaastať? Budeš sa ešteee chvastať, Rjudo?"
" Nie, prisahám na svoj potkaní chvost!"
Múdry papagáj sa nakoniec zľutoval nad chudákom kulturistom.
" Jááj, Rjudo. Jáááj! Mocný si, ale rrrjozum máš ako burjsky orjieešok! Orjieeešok! Krrjoch!"

Trnka a Brnka sa poctivo pripravovali na myšaciu olympiádu už celý rok. Trénovali každý deň a skoro aj každú noc. Behávali po celom dome sem a tam, až kým neodpadávali od únavy. Trnka vyhrala túto veľkolepú súťaž už trikrát za sebou. Brnka jej preto veľmi závidela a chcela ju prekonať. Dokázala ju predbehnúť počas spoločných tréningov, takže si celkom verila. Nevedela ale, že ju Trnka naschvál necháva vyhrávať. Po veľkom dome mohli behať, skákať, liezť, kedykoľvek sa im zachcelo. Domáci kocúr ich zjesť nemohol, lebo dávno lietal niekde v oblakoch.
Myšky museli držať prísnu diétu. Papali iba ovsené zrnká, suchý chlebík a pili veľa zeleného čaju, aby dokázali nespať celú noc. Tento tajný recept na nespavosť im poradil potkan Rudo, ktorý sa takisto prihlásil do olympijských hier, ale na rozdiel od myšiek, Rudo zdvíhal ťažké klince a šrúby ako veľký silák.
Trnka už nedočkavo čakala na ten deň, kedy znovu porazí svoju kamarátku Brnku. Čím sa súťaž viac a viac blížila, tým sa obe myšky menej a menej spolu rozprávali. Brnka sledovala každý Trnkin krok a Trnka sledovala všetko, čo Brnka zjedla.
Dni sa pomaličky krátili a blížila sa zima. V dome bolo príjemne teplo a ticho. Len z myšacej diery sa ozývali škrabavé zvuky. Myši totiž liezli po rôznych kábloch ukrytých v stenách. Hore a dole, stále dokolečka dokola, až sa im z toho krútila hlava. Trnka a Brnka už necvičili ako jeden spoločný tím, ale snažili sa predbehnúť jedna druhú. Na blížiacu sa súťaž už úplne zabudli. Len sa stále navzájom predbiehali.
Brnka sa v noci rozhodla, že si pôjde vonku trošku zabehať. Chcela ísť aj napriek tomu, že tam bola veľká fujavica a sneh zakryl celú záhradu. Trnka našťastie chrápala v kúte svojej komôrky, takže nepočula Brnku, ako potichu vybehla von.
"Juuuj, to je ale zima!" povedala si Brnka. Strach zo zimy ale hodila za hlavu a začala hrabať cestičky do ťažkého hlbokého snehu. Hrabala a hrabala, až jej začali mrznúť malé labky.
"Asi sa radšej vrátim do našej myšacej diery," rozhodla sa nakoniec.
No keď sa Brnka otočila späť do domu, cestička, ktorú si vyhrabala, tam už nebola. Brnka začala rýchlo hrabať. Cestičku ale nenašla. Ťažký sneh spadol a uväznil nešťastnú Brnku.
"Pomoooooc!" nariekala chuderka.
"Trnkaaaa, kde si!" ozývalo zo záhrady skoro až do rána.
Keď začalo svitať, Trnka sa už pripravovala na cvičenie. Hnevala sa na Brnku, že ju skôr nezobudila a išla cvičiť bez nej.
"No to už je vrchol, vybrať sa bez mňa!" hnevala sa Trnka.
Urazene behala po celom dome a tešila sa, keď konečne všetko Brnke poriadne vytmaví. Brnky ale nikde nebolo.
"Asi behá po povale," pomyslela si Trnka a vybehla na povalu. Brnku tam však nenašla. Hľadala ju teda v pivnici, v komore, v kuchyni, dokonca aj pod gaučom.
"Veď sa nemohla len tak vypariť!" chytala sa za hlavu.
Nakoniec sa rozhodla, že sa na chvíľku mrkne na záhradu. Pripadalo jej to ale hlúpe, lebo vedela, že v noci bola snehová fujavica. Opatrne vystrčila nos z dverí a začala ňuchať v okolí. Možno zacíti jej kamarátku. Začalo vychádzať zubaté slniečko, preto sa Trnka odhodlala vyjsť z domu.
"Brnkaaa?" volala zúfalo.
"Ak beháš okolo domu, tak sa na teba veľmi hnevám, rozumieš? Už ťa hľadám celé ráno a meškám kvôli tebe pri tréningu!" čertila sa Trnka.
Odrazu začula slabý zvuk z veľkej kopy snehu. Zvedavo začala hrabať a volať Brnkino meno. Hrabala hlbšie a hlbšie, a tu odrazu sa pred ňou objavil konček myšacieho chvosta.
"Brnka! Len to nie! Prosím, prosím, ozvi sa!" hrabala zúfalo ďalej, až vyhrabala Brnkino malé telíčko.
"Brnka zobuď sa, prosím!" plakala Trnka a rýchlo odniesla Brnku do domu. Uložila ju pod veľkú kopu diek a vybehla do komory po sladký šípkový sirup a med.
"Je to moja chyba," myslela si," celý čas som ju len provokovala a súťažila s ňou. Je to moja kamarátka, moja parťáčka. Ako som to mohla dopustiť?"
Trnka sa starala o zamrznutú Brnku noc a deň. Od nešťastia a únavy zaspala pri Brnke zakrytej pod dekami.
Ďalšie ráno sa pod dekou pohol myšací chvostík. Potom sa zavrteli labky a aj myšacie uši.
"Trnka, kde si?" ozvala sa ešte slabúčkim hláskom skrehnutá Brnka.
Trnka vyskočila na nohy a od radosti začala Brnku stískať a tancovať.
"Ah, Brnka, je mi to tak strašne ľúto!" ospravedlňovala sa Trnka.
"Nie, Trnka, ja som bola hlúpa a namyslená. Už nikdy nebudem s tebou súťažiť. Budeme opäť jeden tím, nech sa deje čokoľvek!" tancovala Brnka s Trnkou.
Zima sa skončila a myšky po dlhom oddychu rozmýšľali, čo by sa mohli spolu zahrať. Súťaže sa vzdali, tak sa začali nudiť.
"Čo tak si trošku zabehať. Len tak, zo srandy," navrhla Brnka. Trnka súhlasila, veď nikto nebude súťažiť. Myšky sa pripravili a začali najprv pomaličky cupkať po povale. Potom Trnka trochu predbehla Brnku. Tá sa zasmiala, trochu pridala a predbehla Trnku. Tej to nedalo a opäť predbehla Brnku. Brnka spravila to isté a už bola pred Trnkou. Obe odrazu na seba zakričali:" Kto bude prvý v komore, vyhráva!"

Muro bol už odjakživa lenivý vypasený kocúr, čo sa rád váľal na gauči. Kedysi sa aspoň dokázal poolízovať sám, aby si poctivo vyčistil strapatú srsť. No teraz už nie je taký ohybný a vlastne sa mu už ani nechce umývať. Veď tí ľudia, ktorí s nim bývajú, mu jeho huňatý biely kožuch láskavo vyčešú. To sú jediné chvíle, keď ľudstvo potrebuje. Inak im dáva voľno, žeby náhodou nezačali hundrať.
Dni sa pre dobráka Mura zvyknú strašne vliecť a od nudy už nevie, čo by robil. Tak iba spí a je rôzne lakocinky z komory.
Kocúrisko nedokáže pochopiť, prečo sa iné zvieratá hýbu. Napríklad také myši. Behajú na svojich malých nohách ako o život hore-dole po povale. Pritom  jedla je všade dosť. Tak na čo ten zhon? Myši mu na to neraz odpovedali, že musia dodržovať svoj tréningový plán. Pch! Fanatičky!
Mura by ani nenapadlo sa niekam náhliť. A už vôbec nie po jedlo, keď k nemu taká chrumkavá pečená kuracia noha dobehne aj sama. Na to má tučný kocúr svojich ľudí, ktorí mu slúžia ako okamžitá nonstop donáška.
Boli časy, keď bol Muro malým neskúseným kĺbkom, čo zvedavo objavovalo všetky zákutia domu. Ah, detstvo! Býval taký vrtký a rýchly. Hrával sa celé hodiny, až kým trošku nevyrástol. Vtedy konečne pochopil, že hry sú len pre malé mačatá. Teraz už len krúti nad svojimi spomienkami mačacou hlavou.
Vlastne je predsa mačkovitá šelma! Napríklad také levy spia každý deň od rána do večera. Len sem-tam sa vyberú si niečo uloviť, pretože tam, kde levy žijú, bohužiaľ, donášková služba nefunguje. Tak, keď sa môžu vyvaľovať také veľké mačky, môže sa aj Muro!
Dni plynuli ďalej a Muro stále jedol a jedol. Ako tak oddychoval po veľkom obede, začul Muro divné zvuky. Akoby niekto nafukoval nejaký balón alebo nafukovačku. Keďže sa najedený nevládal ani pohnúť, snažil sa aspoň poriadne nastražiť uši a zistiť, odkiaľ ten čudný zvuk prichádza.
Odrazu okolo neho prebehla jedna z tých "kardio" myší.
"Hej! Ty tam! Počuješ ten zvláštny zvuk?" spýtal sa nevrlo kocúr.
"Zvuk?" odpovedala myška.
"Áno, zvuk! Akoby tu niečo niekto nafukoval!" zlostil sa Muro.
"Aha, tento zvuk myslíš. No, to sa tu nafukuješ predsa ty!" vycerila zúbky myška a rýchlo ušla preč, pretože kvôli kocúrovi meškala pri tréningu.
Ja? Pomyslel si Muro. O čom to tá hlúpa myš tára? Muro sa teda radšej išiel pozrieť do zrkadla. A naozaj! Kocúrovo brucho sa zväčšovalo, akoby ho niekto nafukoval nejakou neviditeľnou pumpou.
"Jaj! Pomoooc!" kričal nešťastník.
"Veď ja prasknem! Čo sa to so mnou robí?!"
Našťastie Muro nepraskol, no začal strácať zem pod nohami. Ani sa nestačil z toho šoku spamätať a už bol vo vzduchu.
"Prepána! Veď ja lietam! Myši, kde ste! Chytajte ma, lebo uletím von!" plakal kocúr.
Nanešťastie bolo jedno okno v dome otvorené. V tom sa vrátili ľudia domov, a keď otvorili vchodové dvere, Mura naozaj odvial prievan von.
Následujúci deň Mura všetci obyvatelia domu všade hľadali.
"Nevideli ste nášho kocúra?" spýtali sa domáci susedky.
"Ten tučný biely kocúrisko? Áno, videla." odpovedala suseda.
"Rýchlo povedzte, ktorým smerom ušiel!" zisťovali natešení domáci.
"No, ako sa zdá, odletel vám na juh." pokrčila plecami suseda.
"Ale nebojte sa. Zajtra má fúkať silný južný vietor. Pekný deň susedia..."