Trnka a Brnka sa poctivo pripravovali na myšaciu olympiádu už celý rok. Trénovali každý deň a skoro aj každú noc. Behávali po celom dome sem a tam, až kým neodpadávali od únavy. Trnka vyhrala túto veľkolepú súťaž už trikrát za sebou. Brnka jej preto veľmi závidela a chcela ju prekonať. Dokázala ju predbehnúť počas spoločných tréningov, takže si celkom verila. Nevedela ale, že ju Trnka naschvál necháva vyhrávať. Po veľkom dome mohli behať, skákať, liezť, kedykoľvek sa im zachcelo. Domáci kocúr ich zjesť nemohol, lebo dávno lietal niekde v oblakoch.
Myšky museli držať prísnu diétu. Papali iba ovsené zrnká, suchý chlebík a pili veľa zeleného čaju, aby dokázali nespať celú noc. Tento tajný recept na nespavosť im poradil potkan Rudo, ktorý sa takisto prihlásil do olympijských hier, ale na rozdiel od myšiek, Rudo zdvíhal ťažké klince a šrúby ako veľký silák.
Trnka už nedočkavo čakala na ten deň, kedy znovu porazí svoju kamarátku Brnku. Čím sa súťaž viac a viac blížila, tým sa obe myšky menej a menej spolu rozprávali. Brnka sledovala každý Trnkin krok a Trnka sledovala všetko, čo Brnka zjedla.
Dni sa pomaličky krátili a blížila sa zima. V dome bolo príjemne teplo a ticho. Len z myšacej diery sa ozývali škrabavé zvuky. Myši totiž liezli po rôznych kábloch ukrytých v stenách. Hore a dole, stále dokolečka dokola, až sa im z toho krútila hlava. Trnka a Brnka už necvičili ako jeden spoločný tím, ale snažili sa predbehnúť jedna druhú. Na blížiacu sa súťaž už úplne zabudli. Len sa stále navzájom predbiehali.
Brnka sa v noci rozhodla, že si pôjde vonku trošku zabehať. Chcela ísť aj napriek tomu, že tam bola veľká fujavica a sneh zakryl celú záhradu. Trnka našťastie chrápala v kúte svojej komôrky, takže nepočula Brnku, ako potichu vybehla von.
"Juuuj, to je ale zima!" povedala si Brnka. Strach zo zimy ale hodila za hlavu a začala hrabať cestičky do ťažkého hlbokého snehu. Hrabala a hrabala, až jej začali mrznúť malé labky.
"Asi sa radšej vrátim do našej myšacej diery," rozhodla sa nakoniec.
No keď sa Brnka otočila späť do domu, cestička, ktorú si vyhrabala, tam už nebola. Brnka začala rýchlo hrabať. Cestičku ale nenašla. Ťažký sneh spadol a uväznil nešťastnú Brnku.
"Pomoooooc!" nariekala chuderka.
"Trnkaaaa, kde si!" ozývalo zo záhrady skoro až do rána.
Keď začalo svitať, Trnka sa už pripravovala na cvičenie. Hnevala sa na Brnku, že ju skôr nezobudila a išla cvičiť bez nej.
"No to už je vrchol, vybrať sa bez mňa!" hnevala sa Trnka.
Urazene behala po celom dome a tešila sa, keď konečne všetko Brnke poriadne vytmaví. Brnky ale nikde nebolo.
"Asi behá po povale," pomyslela si Trnka a vybehla na povalu. Brnku tam však nenašla. Hľadala ju teda v pivnici, v komore, v kuchyni, dokonca aj pod gaučom.
"Veď sa nemohla len tak vypariť!" chytala sa za hlavu.
Nakoniec sa rozhodla, že sa na chvíľku mrkne na záhradu. Pripadalo jej to ale hlúpe, lebo vedela, že v noci bola snehová fujavica. Opatrne vystrčila nos z dverí a začala ňuchať v okolí. Možno zacíti jej kamarátku. Začalo vychádzať zubaté slniečko, preto sa Trnka odhodlala vyjsť z domu.
"Brnkaaa?" volala zúfalo.
"Ak beháš okolo domu, tak sa na teba veľmi hnevám, rozumieš? Už ťa hľadám celé ráno a meškám kvôli tebe pri tréningu!" čertila sa Trnka.
Odrazu začula slabý zvuk z veľkej kopy snehu. Zvedavo začala hrabať a volať Brnkino meno. Hrabala hlbšie a hlbšie, a tu odrazu sa pred ňou objavil konček myšacieho chvosta.
"Brnka! Len to nie! Prosím, prosím, ozvi sa!" hrabala zúfalo ďalej, až vyhrabala Brnkino malé telíčko.
"Brnka zobuď sa, prosím!" plakala Trnka a rýchlo odniesla Brnku do domu. Uložila ju pod veľkú kopu diek a vybehla do komory po sladký šípkový sirup a med.
"Je to moja chyba," myslela si," celý čas som ju len provokovala a súťažila s ňou. Je to moja kamarátka, moja parťáčka. Ako som to mohla dopustiť?"
Trnka sa starala o zamrznutú Brnku noc a deň. Od nešťastia a únavy zaspala pri Brnke zakrytej pod dekami.
Ďalšie ráno sa pod dekou pohol myšací chvostík. Potom sa zavrteli labky a aj myšacie uši.
"Trnka, kde si?" ozvala sa ešte slabúčkim hláskom skrehnutá Brnka.
Trnka vyskočila na nohy a od radosti začala Brnku stískať a tancovať.
"Ah, Brnka, je mi to tak strašne ľúto!" ospravedlňovala sa Trnka.
"Nie, Trnka, ja som bola hlúpa a namyslená. Už nikdy nebudem s tebou súťažiť. Budeme opäť jeden tím, nech sa deje čokoľvek!" tancovala Brnka s Trnkou.
Zima sa skončila a myšky po dlhom oddychu rozmýšľali, čo by sa mohli spolu zahrať. Súťaže sa vzdali, tak sa začali nudiť.
"Čo tak si trošku zabehať. Len tak, zo srandy," navrhla Brnka. Trnka súhlasila, veď nikto nebude súťažiť. Myšky sa pripravili a začali najprv pomaličky cupkať po povale. Potom Trnka trochu predbehla Brnku. Tá sa zasmiala, trochu pridala a predbehla Trnku. Tej to nedalo a opäť predbehla Brnku. Brnka spravila to isté a už bola pred Trnkou. Obe odrazu na seba zakričali:" Kto bude prvý v komore, vyhráva!"

Top secret

„Tajná správa od Centrálneho systému bude za päť sekúnd zničená!“ dostávam odkaz od Psej informačnej služby a vzápätí odhadzujem nestabilný smartfón. Výbuch náhodou roztrhne papuče, smetný kôš a vankúše. Špeciálny agent Kenzo sa týmto dobrovoľne hlási na novú misiu. Cieľ bol lokalizovaný 3 metre severne od nástenných hodín a 2,15 metra od babičkinej starožitnej skrine. Krycie meno cieľového miesta, kuchyňa! Zahájujem kontrolu ultramoderného vybavenia. Lepidlo... pripravené. Nožnice... pripravené. Neoprén... oblečený. Prášok do pečiva... pripravený. Klobáska... v papuli. Chňapky... pripravené. Kačička do vane... na svojej pozícii. V prípade nadmerného tlaku nepriateľskej hliadky v nebezpečnej oblasti vchodových dverí, dostáva špeciálne povolenie pískať. Posledný bod, sluchadlá do uší! Play! Soundtrack Sám doma alebo Mission impossible?! Tom Cruise opäť vyhráva. Hlasitosť zvýšená iba mierne. Musím s kačičkou udržať výstražný signál. Misia „Kuchyňa“ začína. Zaliezam za záclony. Pre zlú viditeľnosť vyberiem nožnice. Po vystrihnutí dvoch oválnych otvorov sa viditeľnosť značne zlepšuje. Vzduch čistý, preto leziem pod kancelársky stôl. Následuje presun pod gauč s miernym problémom vtlačiť oblasť brucha. Centrále posielam hlásenie: „Nežrať!“ Centrála hlásenie zamieta. Presúvam svoju pozíciu pod stolík s vázou. Vhodný čas na rozfúknutie prášku do pečiva. Lokalizujem laserové detektory pohybu. Zahajujem brazílsky bojový tanec. Hravo sa pretancujem do cieľovej lokality. Posledná prekážka je kuchynská linka. Pre tento prípad využijem už osvečené lepidlo, ktoré aplikujem na chňapky. Liezť treba ale rýchlo. Táto metóda je ešte v štádiu testovania. Centrále hlásim: „Misia splnená, pečené kurča je zaistené!“ CNS akceptuje misiu ako splnenú a schvaľuje môj návrat so zaisteným objektom do základne. Kačička nečakane reaguje. Nastáva útok nepriateľa! Letiaca váza mi odráža únikovú cestu. Zasahuje ma teflónová panvica. Strácam signál s Centrálou... ...Tento príbeh bol napísaný podľa skutočnej udalosti... ... agent Kenzo strávil ďalšie dva mesiace v zajatí v nepriateľskej záhrade. Denne dostával iba misu odporných granúl a vodu. Aj napriek tomuto efektívnemu mučeniu nikdy neschudol...

Keď svet potrebuje Kenza!

Mávate problémy s pochopením komplikovanej, ale zároveň tak pestrej a oddanej psej duše? Pripadáte si často ako blázon vysvetľujúci svojmu štvornohému kamarátovi na rušnej ulici, že ho za tými veveričkami jednoducho odmietate pustiť? Alebo že ten zvonček nezvoní k vám, ale k vašim susedom? A aj napriek tomu, že otvoríte dvere na chodbu a nikto tam nestojí, ten malý despota štekať neprestáva! No a práve pre tieto situácie by som vás rád hlbšie oboznámil s tak záhadným psím životom. Tie naše psie zákutia by prekvapili aj toho najprofesionálnejšieho kynológa. Môžem s pokojom a hrdo tvrdiť, že sa v žiadnom prípade ani jeden z nás necíti ako nejaká vec. No, možno okrem susedy Jenny, ktorá už nenávratne splynula s interiérom paničkinej kabelky. Pýtate sa čo to tu vlastne táram? Psy predsa nemajú ľudské vlastnosti! Nevedia zamýšľať, premýšľať, odmýšľať, vymýšľať, namýšľať, domýšľať... Trdlajz, že nie! Sme ako také špongie. Tak napríklad, tí vnímavejší z nás dokážu dokonca i čítať. Rozumieme aj tej vašej brblavej reči. Nemáme šancu sa týmto znalostiam vyhnúť, vzhľadom k tomu, že sme nútení, najmä počas dlhých zimných večerov pred farebnou pohyblivou krabicou, premyslene nazývanou televízor, vylihovať na gauči, kedy nahodíme svoje účelové mimikry. Rovnako ako moja panička i ja pozerám tie reality programy, ktoré ma spolu s reklamami väčšinou natoľko unudia, že si na chvíľku podriemkám. Nevýhodou takého mikrospánku je, že keď sa opäť preberiem, tá reklama zase beží. No a písať dokážeme bezpochyby, keďže ste svedkami mojich príspevkov. Výnimkou nie sú samozrejme ani psie city. Tá moja domáca ma počas jari a leta brávala na našu záhradku. Spočiatku ma to tam veľmi nebavilo. Tu mrkva, tam zemiak. Nič pre psie pudy! No potom sa to zmenilo a ja som čakal, kedy príde. Nehovorím samozrejme o mojej Evke. Nevedel som sa dočkať víkendu a záhradky, aby sme sa opäť stretli. Naše stretnutia boli neočakávané a náhle. Vždy ma to prekvapilo nepripraveného, a preto som si stále sľúbil, že ďalšie stretnutie už bude osudové, a že ma pochopí, čo cítim. No ako vysvetliť svoje konanie niekomu, kto je tak prchký a neprispôsobivý. Jedného sobotného rána sa na mňa však šťastie usmialo. Slnko príjemne hrialo a Evka náruživo kopkala do rannej vlhkej zeme. Nenápadne som sa vzdialil na obvyklé miesto našich stretnutí a trpezlivo som čakal. Stalo sa to! Stretli sme sa! Aby som zapôsobil, postavil som sa na všetky štyri a zaujal som svoj špeciálny postoj s pravou labkou a chvostom... Jaj! Ospravedlňte ma prosím, milí kolegovia a kolegyne! Chcem sa vyjadrovať profesionálne. Tak teda, zaujal som svoj špeciálny postoj so zdvihnutou pravou hrudníkovou končatinou a kraniomediálne vztýčeným chvostom. Mohol som sa činiť. Chvíľka strpenia, aby som to opäť nepokazil. PLESK!!!! Dostal krto po krížoch!! Ja mu dám prevrtávať našu záhradu! V takýchto situáciách som ale opäť hrdý, že som pes. Držte sa ľudkovia! Hav!

Denník posádky

„ 23. marec, rok 2014, koordinovaný svetový čas 9 hodín 10 minút 22 sekúnd. Nové rozkazy z centrály NASA nezaznamenané. Aj dnes sa preto pokračuje v misii TK-22. Záznam potvrdiť a uložiť!“ Ah! Formality za mnou a teraz chvíľka meditácie. Dnes sa budem venovať oprave vesmírneho modulu Dragon. Po poslednej zrážke s malým mračnom asteroidov sa poškodili niektoré súčiastky. Teraz sa ale potrebujem sústrediť na každodenné cvičenie vlastnej psychiky. Ticho. Je tak hlboké. Pohlcuje moju myseľ, moje beztiažové telo. Gravitácia. Už si pomaly nepamätám, aký to je pocit, keď vás sila zeme nepustí. Pozriem sa z malého okrúhleho okienka na našu modrú zemeguľu. Aha, práve teraz sa začína nad severom Kansasu skrúcať obrovský vír mračien. Tento pohľad je neopísateľný. Myslím na ľudí utekajúcich pred ničivým živlom, no zároveň ma fascinuje, čo príroda dokáže. Tu hore som už veľmi dlho. Uplynulo už štrnásť mesiacov od môjho vyslania. Niekedy mám pocit, že tu ostanem naveky. Odstrihnutý od sveta, pohltený vesmírom. Dal by som všetko sa maličký dotyk vetra alebo za čistý ľudský hlas. No nie je čas na frustráciu. Kapitána Kenza čaká náročná úloha. Oblečiem si pracovnú kombinézu a začnem zdĺhavý proces prípravy, potrebný pre výstup do otvoreného priestoru galaxie. Odrazu začnú blikať výstražné svetlá. Ale nie! Ďalšiu zrážku s vesmírnymi telesami už niektoré prístroje nezvládnu. Senzory pohybu však ukazujú niečo iné. Väčšie! Ako to, že ma centrála neupozornila na blížiacu sa hrozbu. Náraz prichádza rýchlo a nemilosrdne! Počuť škrípavý zvuk trhajúceho sa plášťa trupu lode. Celý modul sa nezastaviteľne otáča. Snažím sa silno držať prístrojov, no cítim ako pomaly začínam strácať vedomie. Z posledných síl sa snažím spojiť s centrálou: „ MAYDAY, MAY...chrrr...DAY! Houston, loď je pošk...chrrrr...plášť sa pretrh...chrrrr....strácam.....chrrrrr! Houston, máme tu prob....chrrrrrrrrrrrrr.............! Mám pocit akoby sa točenie neustále zrýchľovalo. Do kabíny začína prúdom tiecť chladiaca kvapalina spolu s pitnou vodou. To je ale irónia utopiť sa vo vesmíre. Neviem či to je tým, že som upadol do bezvedomia, ale točenie akosi ustálo. Cítim dotyk rúk. Ah! Už si po mňa prišli moji anjeli. Tie žiariace svetlé bytos...! „KENZOOOOOO!!!!!!!! Ty hlupák starý! Ja ťa dobijem ako hada!!!!!! Vylez z tej práčky! Preboha, čo si tam stváral! Celá kúpeľňa je pod vodou! Človek mu kúpi kadejaké hračky a on sa musí vopchať práve do našej novej práčky! Kenzo, zlý pes, zlý pes!!!!!“ Jaj, Evka ma chytila. Kapitán Kenzo poslušne hlási: „Misia splnená!“ ;-)

Už chcem byť zdravý

„Trápi vás chrípka? Máte bolesti hlavy a upchatý nos? Už ste skúsili Neo-angus active?“ Klik! „ Bolesť hrdla rieši každý po svojom. Niekto staví na horúce mlieko s karamelom! Tamtam verde s osvedčeným účinkom na bolesť krku s protizápal...!“ Klik!! Poznáte ten nepríjemný pocit, keď na vás útočia príznaky chrípky a vy sa neviete brániť? Nový Paral...!“ Klik!!!! Preklikávam stanicu za stanicou, program za programom ako blázon! Reklamy typu: „ Len my máme liek na váš problém“, ma už vážne unavujú. Vlastne by som povedal, že na mňa ako spotrebiteľa majú efektívny účinok. Reklama na bolesť hlavy? Žiadny problém! O dve hodiny po nej ma ozaj začne bolieť. A čo tak trochu angíny?! Moment, práve ide reklama na akýsi zelený cukrík. Chvíľku strpenia a je to tu. Hauuu! Už začínam cítiť ten škrabkavý pocit v hrdle. Ak do vás pri pozeraní televízora celý večer hučia o tom, aký ste chorý, ako trpíte migrénami, ako vás trápia opary či bolesti spojené s nadúvaním, tak iný výsledný stav vášho zdravia ani nečakajte. Nasávate, chtiac či nechtiac, všetko to negatívne ako špongia. Doslova ochoriete na prípravky, ktoré vám „vedia a majú“ pomôcť. Nie som žiadny fanatický zástanca alternatívnej medicíny, ale všetko má svoje hranice. No, keďže som iba nesvojprávny pes, tak tú predpísanú tabletku nakoniec dostanú do môjho organizmu, buď v kúsku taveného syra alebo zabalenú v šunke ako také sushi. Istý čas som tabletky či pilulky úspešne skrýval pod dekou v mojom pelechu. Ale ako tam tá hromádka pomaly rástla, tak rástlo podozrenie i mojich majiteľov. Keby v televízii začali propagovať lieky, ktoré vám do hodiny uzdravia zlomenú ruku, do týždňa by každý druhý chodil po ulici so sadrou. A čo ak vymyslia liek na vyrovnávanie zubov? Jaaaj, i kobyla bude mať krajší úsmev! Asi mám až príliš zlú náladu, že? No, už dva týždne ležím a pomaly vypúšťam dušu. A príčinou mohli byť iba reklamy. Vždy sa o seba poriadne starám, vonku nosím šálik, vyhýbam sa ostatným chorým psom a ľuďom, nepijem, nefajčím, chodím pravidelne behať, jem veľa ovocia i zeleniny od našej babky. Chápem, že mikróby si vás nájdu všade, nech sa snažíte žiť v čo najsterilnejšom svete, ale hneď ako vezmem ovládač do laby... No tak moment! Minule ten Evkin parazit, pán manžel, kýchal na všetky strany. No jasné! To on ma nakazil! Bacilonosič zvierat! Ale za svojím psychologickým názorom o nákazlivých reklamách si stále stojím. A ak si stále myslíte, že vám soplík vyliečia super účinné agresívne kvapky, tak smelo hltajte reklamy na lieky ďalej. Ale moja rada znie: Ak chceš zdravo žiť, prestaň v kresle hniť! Alebo pre tých pohodlnejších: Ak ti zima robí vrásky, tak si narež kus klobásky! Váš verný psí poradca Kenzo!

Politika vždy a všade

Pomaličky sa nám začína jar, krajinka sa zobúdza, zvieratká sa veselo združujú a všetko naokolo pučí. Ale na svoj rozpuk čakám márne, keďže ja! som kastrovaný. A tak, počas dlhých ranných prechádzok, musím okoloidúce náruživé dámy galantne odmietať. Oh! Už keď sme pri tých prechádzkach. Priam milujem každodenné obchádzanie štyroch uzavretých zdemolovaných ulíc nášho mesta. Mám výbornú možnosť spoznať iné sídliskové zákutia a najmä ich obyvateľov, ktorí mi už z dvesto metrov dajú „slušne“ najavo, čo na ich teritóriu môžem, respektíve nemôžem robiť. A musím uznať, že na mňa zapôsobili, lebo si už nedovolím hodiť ani jeden „bobok“. Ale môžem sa pochváliť aj novými udalosťami. Rozhodol som sa založiť si vlastnú politickú stranu. Inšpirovala ma k tomu jedna diskusná relácia na nemenovanej najsledovanejšej stanici, ako to radi páni redaktori často ľuďom pripomínajú. Pozretím tohto programu som totiž pochopil, že politiku v súčasnosti môže robiť kdejaký „veterinárny pacient“. A týmto prirovnaním pridávam dotyčným osobám poriadny kus inteligencie. Takže ma napadlo, prečo by nemohol nový politický program občanom tejto krajiny predstaviť aj pes. Na úvod by som rád ozrejmil, že je to moja strana. Ja som predseda. Keď poviem sadni!, členovia ma poslúchnu. Roztrhám každú malú rybu, čo mi bude odporovať. Spravím veľké obchody, vyhrám voľby, budem neobmedzene vládnuť... Mhm! Prepáčte mi, prosím! Nechal som sa uniesť. Ale, teda vidno, že tie správne politické vlohy už mám. Späť k môjmu pôvodnému programu. Samozrejme, mojím hlavným cieľom sú práva zvierat. Viem, viem! Stále to počúvame zo všetkých strán, ale nikdy to nebola priorita našej spoločnosti. A keďže som tvor spoločenský, tak ľuďom v tejto problematike veľmi rád pomôžem. Stačí si prelistovať históriu, a z nej nám musí byť jasné, že ak niekto bojuje za vlastnú slobodu a práva, riadi sa heslom: Urob si sám! Ah, to mi pripomína môj obľúbený Bau-hau-max! To je obchod ako sa patrí! Tie spomienky, to množstvo dreva a miest, kde sa dá vycika... Ale to je už iná historka. Späť k politike! Takže prichystám tlačovku a tam predstavím svoje myšlienky a plány novej strany. Už len ten názov mi chýba. Hmmm! Mohlo by byť Strana pravic...alebo ľavic...hmmm tie smery sa mi zatiaľ nezdajú. Alebo Moderná solidarita? Ale takých solidárnych tam už je dosť. A čo tak Nová demokracia? Nie, to je nudné. Treba niečo, čo vystihuje, že stranu zakladá príťažlivý, demokraticky mysliaci zástupca z čeľade Canidae. A samozrejme, strana musí mať jednoduchú skratku, aby sa dala ľahko vysloviť a zapamätať. No tak to nebudeme komplikovať. Kenzo Sayonara Takashi, tretí svojho mena, týmto zakladá stranu Priama demokracia, pre obyčajných ľudí jednoducho PRD! Vidíme sa na voľbách, hav!

Nepríjemá pravda

Odraz mojej tváre na mňa neisto hľadel akoby niečo očakával. Nevedel som, čo mu povedať, aby sa v jeho výraze mihol aspoň kúsok pochopenia. Stál som nad nepokojnou hladinou vody a cítil prítomnosť dvoch odlišných, ale zároveň rovnako zmätených duší. Odrazu som mal zvláštny pocit, že ma niekto pozorne sleduje. Pomaly som odvrátil svoju pozornosť od nemého odrazu na hladine. Môj zrak padol na starý vyschnutý gaštan. Bol tam už nejakú chvíľu. Cítil som to. Trpezlivo držal nado mnou stráž. Nepohol lístkom ani keď zafúkal vetrík. Jeho obrovské vráskavé korene ovíjali blatistý breh nepokojnej rieky a napájali sa tou kalnou vodou akoby poznali iba suchú a neúrodnú púšť. Jeho koruna sa už pomaly pripravovala na to, že zloží svoj zlatočervený šat. Možno už navždy. Pohasínajúca sláva dávno opustila tohto majestátneho giganta. Chcel som ísť bližšie. Tak, aby som sa mohol dotknúť jeho vrások. Aby naposledy pocítil teplo inej bytosti. Cítil som v sebe toľko energie, toľko krásneho hrejivého pocitu, toľko šťastia. Ani rieka medzi nami ma nemohla zastaviť. Avšak na mieste, kde som stál bol prúd príliš divoký a ja som nikdy nevynikal plaveckými schopnosťami. Jediná možnosť bola nájsť miernejší prúd a prebrodiť rieku na druhú stranu. Ku gaštanu by som cestu opäť našiel. Rozhodol som sa vydať na západnú stranu. Cestou ma sprevádzali mierne lúče Slnka a vysoká jesenná tráva príjemne hladila moju srsť. Neustále som sa otáčal smerom na východ, aby som gaštan nestratil z pohľadu. Zrazu sa v tráve niečo pohlo. Steblá sa nepokojne vlnili pod silou neznámeho tvora. Sem-tam som spozoroval čiernu lesklú srsť. Blížilo sa to ku mne a ja som tušil, že naše stretnutie nebude priateľské. Na okamih sa mi zjavil pár tých najdesivejších očí, aké som kedy videl. Zračila sa v nich veľká chuť po niečom menšom, chlpatom a šťavnatom. Po mne! Tvor sa mi však stratil a mňa prenasledovala čoraz silnejšia myšlienka vziať nohy na plecia. Nervózne som pridal do kroku. Vlastne som sa rozbehol akoby na mňa puškou strieľali. V zúfalom úteku som si však uvedomil, že na mňa naozaj niekto strieľa. Náboje trpezlivo lietali popri mojej hlave ako keď už hladné supy krúžia nad svojou večerou. Táto situácia začala čoraz viac naberať na svojej bizarnosti, no pud sebazáchovy mi celý čas dunel v hlave: „ To teraz nerieš a beeeež!“ Streľba čoskoro stíchla. Nebyť toho malého kamienka na cestičke, mojej neschopnosti udržať rovnováhu a toho protivného klzkého brehu, mohol by som pokračovať v úteku ani neviem pred čím a nespadol by som celou svojou krásou do rozbúrenej rieky. Cítil som, ako ma prúd pevne chytá za obe končatiny a unáša ďaleko na západ. Preč od neznámych strelcov, preč od neznámeho predátora a najhoršie, preč od môjho staručkého gaštana. „ Pán doktor, už sa pomaly preberá!“ Ľadová voda ma štípala na každučkom kúsočku mojej citlivej pokožky. Počul som iba chladný hlboký zvuk tečúcej vody a unášaných riečnych kameňov. „ Nebojte, pár hodín bude mimo, ale do večera by to malo prejsť.“ Do večera? Čo to je? Veď sa tu topím. Kto to hovorí? Prúd ma celkom stiahol pod hladinu a nemienil sa vzdať. Stále ma ťahal nejakým neurčitým smerom. „ Chudáčik! Tiež som bola poriadne dezorientovaná po narkóze. Ale museli sme to spraviť pre dobro všetkých.“ Narkóze?! „ Nebojte pani Eva, nebude až taký divoch, keď už je kastrovaný.“ Kastrovaný?!! HAUUUU!!!!!

Za nepriateľskou líniou

Presťahovali sme sa! Už je to raz tak. Moja dvojnohá priateľka sa bude vydávať. Akokoľvek som sa snažil zabrániť v tomto nezmysle, nepodarilo sa. Ten tvor sa u nás doma vyskytoval až príliš často. Nerozumiem čo na ňom moja Evka vidí. Nepochopil ani moje snahy mu vysvetliť, že je nežiaducou príťažou našej domácnosti. Každému inému by predsa došlo, že mokré papuče na suchom balkóne nezmokli len tak z dažďa. Prepána, veď nepršalo celé dva týždne! Takže táto sabotáž mi nevyšla. Ani tie ďalšie, ako miznúce salámy, roztrhané spodky, ponožky či nohavice. Dokonca som sa inšpiroval jednou kvalitnou mafiánskou mini sériou. A tak si ten jedinec našiel jedného rána pod vankúšom zdochnutého krtka, keďže, mhhm, na krtkov som odborník. Z mojej strany to bolo jasné gesto. No aj po tomto útoku som ostal nepochopený zo strany dvojnohých. Tak som to nakoniec definitívne vzdal. A teraz sa sťahujeme. Ale to nie je to najhoršie s čím sa musím ťažko vyrovnávať. Holub, ako ho odteraz budem volať, má totiž takisto domáceho miláčika. Mortimer! Alebo Mojtíček, ako ho Eva zvykne prezývať. Je to však malý diabol v tele zvieraťa! To prisahám! Už naše prvé stretnutie bolo desivé. Mortik ma sledoval bez jediného mrknutia. A robí to stále odkedy u Holuba bývame. Sleduje ma v každej izbe, v každom kúte na mňa číha. Mortimer ma obrovské nebezpečné oči s veľkými čiernymi rozšírenými zreničkami, ktoré len zvýrazňujú jeho desivý výraz. Minule som začal hrýzť svoju kosť ako každý normálny a zdravý pes. Odrazu som mal taký nepríjemný pocit. Otočil som sa a on tam stál. Za mnou. Nerobil nič, len pozeral. A ja som sa rozkašľal z tej umelej supermarketovej volskej kosti. Prisám veru, že sa popod fúzy trošku diabolsky pousmial. No teror pokračuje. Mortimer sa zvykne zabávať tým, že sa skryje a Holub ho potom celý deň nevie nájsť. Nakoniec som jediný podozrivý ja. Určite som mu niečo spravil, ublížil a: „ Mojtínko klasňučký žlaťučký teľaz niekde tlpí sám!“ Kvôli tomu som neraz spal v zime vonku na záhrade, kým nevyliezol a neukázal sa, že žije. Samozrejme som žiadne ospravedlnenie od ľudí nedostal. Nakoniec Evka prehovorila Holuba, aby zaviazali Mortimerovi na krk malý zvonček. Pre mňa to však nie je žiadna výhra. Keď počujem ako sa zvonček približuje, sú to hotové Čeľuste. Zvuk sa pomaly zosilňuje a vy čakáte, kedy už ta príšera vyskočí. Ďalej ma vo zvyku sledovať ma, keď spím. Vyriešil som to jednoducho. Už nespím. Oh, a už sa ani nemôžem dotknúť vlastných granúl. Lord Mortimort si ich dôkladne označkoval, s ochrannou zónou jeden meter od misky. Takže za dva mesiace čo tu bývame som schudol päť kíl! V živote som po piatich kilách len priberal! Teraz uberám. A Eva si myslí, že mám dajakého parazita alebo inú diagnózu. A pritom má toho parazita rovno pod nosom. Preč sú časy, keď som bol najspoločenskejší, najpriateľskejší, najodvážnejší a najmilejší pes. Mám problém zoznámiť sa s novými psami v okolí. Neustále pociťujem úzkosť a zvieranie v žalúdku. Mám tráviace problémy a roztrasené končatiny. Ak počujem niekde nejaké celkom nevinné zvonenie, trasiem sa celý. A k tomu to nadmerné potenie. Čo sa zo mňa stalo? Vyhladnutý, nevyspatý, zúfalý sociálny fobik! Vždy som bol mierumilovný, neagresívny tvor. Ale už to jednoducho nevydržím! Ja, Kenzo Sayonara Takashi, tretí svojho mena, prisahám, že to morča raz zožeriem!!!!

Skvele! Už zase prší! Budem celý premočený. Neznášam takéto „podarené“ dni. No keďže sa musím prebehnúť aspoň dvakrát až trikrát za deň, dnešok nebude žiadnou výnimkou. Mám vo zvyku športovať stále a intenzívne. Moja povaha mi ani iné nepovolí. Okrem toho, aby ste si nemysleli, že trpím prehnaným fanatizmom voči športu, tak robia viacerí zo sídliska. Najčastejšie stretávam Kuba, občas Sofiu. S nimi si rozumiem najlepšie. Dokážeme si o všeličom pokecať, zatiaľ čo sa vonku venujeme behaniu či strečingu. No a tí ostatní nadšenci? Nejako mi nevoňajú, ak viete ako to myslím. Bývajú často podráždení a nevrlí. Alebo nadmieru otravujú a ja sa nemôžem venovať svojmu koníčku. Tak ich jednoducho ignorujem. Keď prídem domov, po každej fyzickej námahe si doprajem množstvo čerstvej vody, aby som predišiel dehydratácii a počkám takú hodinku, dve a niečo zobnem. Jedlo mi pripraví moja najlepšia kamarátka Eva. Bývam u nej už asi štyri roky. Kedysi som robil strážcu v jednom podniku. Bola to náročná robota, ktorá ma zamestnávala hádam aj 24 hodín denne. Potom do môjho života vstúpila Eva a doslova ma stadiaľ odtiahla. Vždy, keď niekomu vysvetľuje ako sme sa spoznali, tvrdí, že ma vzala hrobárovi z lopaty. Mám pocit, že to zbytočne dramatizuje. Ale mám ju veľmi rád. Momentálne som nezamestnaný, ale rád sa zabávam robením poriadku v byte. Napríklad často riešim topánky. No keď príde Eva domov, rozčúli sa do nepríčetnosti a kričí na mňa. Mala by si uvedomiť, že v spoločnej domácnosti sa musia robiť kompromisy, no ona chce mať stále všetko len po svojom. O hodinku je však kľudná a večer sa môžeme opäť spolu vyvaliť na gauč. Už sme si natoľko na seba zvykli, že dokážem vycítiť alebo odhadnúť každú jej náladu či už je nervózna, smutná alebo sa jej niečo stalo. Vtedy sa snažím zachovať ako poriadny kamarát a poskytujem jej útechu a radím jej. No, síce sa stáva, že mi nerozumie. Aj tak jej moja prítomnosť zdvihne náladu. Môj život prebieha pokojne a bez väčších konfliktov. Nemenil by som. Vlastne už o mne viete všetko podstatné. Zabudol som sa len predstaviť. Volám sa Kenzo a som hrdý, že som pes!

Muro bol už odjakživa lenivý vypasený kocúr, čo sa rád váľal na gauči. Kedysi sa aspoň dokázal poolízovať sám, aby si poctivo vyčistil strapatú srsť. No teraz už nie je taký ohybný a vlastne sa mu už ani nechce umývať. Veď tí ľudia, ktorí s nim bývajú, mu jeho huňatý biely kožuch láskavo vyčešú. To sú jediné chvíle, keď ľudstvo potrebuje. Inak im dáva voľno, žeby náhodou nezačali hundrať.
Dni sa pre dobráka Mura zvyknú strašne vliecť a od nudy už nevie, čo by robil. Tak iba spí a je rôzne lakocinky z komory.
Kocúrisko nedokáže pochopiť, prečo sa iné zvieratá hýbu. Napríklad také myši. Behajú na svojich malých nohách ako o život hore-dole po povale. Pritom  jedla je všade dosť. Tak na čo ten zhon? Myši mu na to neraz odpovedali, že musia dodržovať svoj tréningový plán. Pch! Fanatičky!
Mura by ani nenapadlo sa niekam náhliť. A už vôbec nie po jedlo, keď k nemu taká chrumkavá pečená kuracia noha dobehne aj sama. Na to má tučný kocúr svojich ľudí, ktorí mu slúžia ako okamžitá nonstop donáška.
Boli časy, keď bol Muro malým neskúseným kĺbkom, čo zvedavo objavovalo všetky zákutia domu. Ah, detstvo! Býval taký vrtký a rýchly. Hrával sa celé hodiny, až kým trošku nevyrástol. Vtedy konečne pochopil, že hry sú len pre malé mačatá. Teraz už len krúti nad svojimi spomienkami mačacou hlavou.
Vlastne je predsa mačkovitá šelma! Napríklad také levy spia každý deň od rána do večera. Len sem-tam sa vyberú si niečo uloviť, pretože tam, kde levy žijú, bohužiaľ, donášková služba nefunguje. Tak, keď sa môžu vyvaľovať také veľké mačky, môže sa aj Muro!
Dni plynuli ďalej a Muro stále jedol a jedol. Ako tak oddychoval po veľkom obede, začul Muro divné zvuky. Akoby niekto nafukoval nejaký balón alebo nafukovačku. Keďže sa najedený nevládal ani pohnúť, snažil sa aspoň poriadne nastražiť uši a zistiť, odkiaľ ten čudný zvuk prichádza.
Odrazu okolo neho prebehla jedna z tých "kardio" myší.
"Hej! Ty tam! Počuješ ten zvláštny zvuk?" spýtal sa nevrlo kocúr.
"Zvuk?" odpovedala myška.
"Áno, zvuk! Akoby tu niečo niekto nafukoval!" zlostil sa Muro.
"Aha, tento zvuk myslíš. No, to sa tu nafukuješ predsa ty!" vycerila zúbky myška a rýchlo ušla preč, pretože kvôli kocúrovi meškala pri tréningu.
Ja? Pomyslel si Muro. O čom to tá hlúpa myš tára? Muro sa teda radšej išiel pozrieť do zrkadla. A naozaj! Kocúrovo brucho sa zväčšovalo, akoby ho niekto nafukoval nejakou neviditeľnou pumpou.
"Jaj! Pomoooc!" kričal nešťastník.
"Veď ja prasknem! Čo sa to so mnou robí?!"
Našťastie Muro nepraskol, no začal strácať zem pod nohami. Ani sa nestačil z toho šoku spamätať a už bol vo vzduchu.
"Prepána! Veď ja lietam! Myši, kde ste! Chytajte ma, lebo uletím von!" plakal kocúr.
Nanešťastie bolo jedno okno v dome otvorené. V tom sa vrátili ľudia domov, a keď otvorili vchodové dvere, Mura naozaj odvial prievan von.
Následujúci deň Mura všetci obyvatelia domu všade hľadali.
"Nevideli ste nášho kocúra?" spýtali sa domáci susedky.
"Ten tučný biely kocúrisko? Áno, videla." odpovedala suseda.
"Rýchlo povedzte, ktorým smerom ušiel!" zisťovali natešení domáci.
"No, ako sa zdá, odletel vám na juh." pokrčila plecami suseda.
"Ale nebojte sa. Zajtra má fúkať silný južný vietor. Pekný deň susedia..."