Trnka a Brnka sa poctivo pripravovali na myšaciu olympiádu už celý rok. Trénovali každý deň a skoro aj každú noc. Behávali po celom dome sem a tam, až kým neodpadávali od únavy. Trnka vyhrala túto veľkolepú súťaž už trikrát za sebou. Brnka jej preto veľmi závidela a chcela ju prekonať. Dokázala ju predbehnúť počas spoločných tréningov, takže si celkom verila. Nevedela ale, že ju Trnka naschvál necháva vyhrávať. Po veľkom dome mohli behať, skákať, liezť, kedykoľvek sa im zachcelo. Domáci kocúr ich zjesť nemohol, lebo dávno lietal niekde v oblakoch.
Myšky museli držať prísnu diétu. Papali iba ovsené zrnká, suchý chlebík a pili veľa zeleného čaju, aby dokázali nespať celú noc. Tento tajný recept na nespavosť im poradil potkan Rudo, ktorý sa takisto prihlásil do olympijských hier, ale na rozdiel od myšiek, Rudo zdvíhal ťažké klince a šrúby ako veľký silák.
Trnka už nedočkavo čakala na ten deň, kedy znovu porazí svoju kamarátku Brnku. Čím sa súťaž viac a viac blížila, tým sa obe myšky menej a menej spolu rozprávali. Brnka sledovala každý Trnkin krok a Trnka sledovala všetko, čo Brnka zjedla.
Dni sa pomaličky krátili a blížila sa zima. V dome bolo príjemne teplo a ticho. Len z myšacej diery sa ozývali škrabavé zvuky. Myši totiž liezli po rôznych kábloch ukrytých v stenách. Hore a dole, stále dokolečka dokola, až sa im z toho krútila hlava. Trnka a Brnka už necvičili ako jeden spoločný tím, ale snažili sa predbehnúť jedna druhú. Na blížiacu sa súťaž už úplne zabudli. Len sa stále navzájom predbiehali.
Brnka sa v noci rozhodla, že si pôjde vonku trošku zabehať. Chcela ísť aj napriek tomu, že tam bola veľká fujavica a sneh zakryl celú záhradu. Trnka našťastie chrápala v kúte svojej komôrky, takže nepočula Brnku, ako potichu vybehla von.
"Juuuj, to je ale zima!" povedala si Brnka. Strach zo zimy ale hodila za hlavu a začala hrabať cestičky do ťažkého hlbokého snehu. Hrabala a hrabala, až jej začali mrznúť malé labky.
"Asi sa radšej vrátim do našej myšacej diery," rozhodla sa nakoniec.
No keď sa Brnka otočila späť do domu, cestička, ktorú si vyhrabala, tam už nebola. Brnka začala rýchlo hrabať. Cestičku ale nenašla. Ťažký sneh spadol a uväznil nešťastnú Brnku.
"Pomoooooc!" nariekala chuderka.
"Trnkaaaa, kde si!" ozývalo zo záhrady skoro až do rána.
Keď začalo svitať, Trnka sa už pripravovala na cvičenie. Hnevala sa na Brnku, že ju skôr nezobudila a išla cvičiť bez nej.
"No to už je vrchol, vybrať sa bez mňa!" hnevala sa Trnka.
Urazene behala po celom dome a tešila sa, keď konečne všetko Brnke poriadne vytmaví. Brnky ale nikde nebolo.
"Asi behá po povale," pomyslela si Trnka a vybehla na povalu. Brnku tam však nenašla. Hľadala ju teda v pivnici, v komore, v kuchyni, dokonca aj pod gaučom.
"Veď sa nemohla len tak vypariť!" chytala sa za hlavu.
Nakoniec sa rozhodla, že sa na chvíľku mrkne na záhradu. Pripadalo jej to ale hlúpe, lebo vedela, že v noci bola snehová fujavica. Opatrne vystrčila nos z dverí a začala ňuchať v okolí. Možno zacíti jej kamarátku. Začalo vychádzať zubaté slniečko, preto sa Trnka odhodlala vyjsť z domu.
"Brnkaaa?" volala zúfalo.
"Ak beháš okolo domu, tak sa na teba veľmi hnevám, rozumieš? Už ťa hľadám celé ráno a meškám kvôli tebe pri tréningu!" čertila sa Trnka.
Odrazu začula slabý zvuk z veľkej kopy snehu. Zvedavo začala hrabať a volať Brnkino meno. Hrabala hlbšie a hlbšie, a tu odrazu sa pred ňou objavil konček myšacieho chvosta.
"Brnka! Len to nie! Prosím, prosím, ozvi sa!" hrabala zúfalo ďalej, až vyhrabala Brnkino malé telíčko.
"Brnka zobuď sa, prosím!" plakala Trnka a rýchlo odniesla Brnku do domu. Uložila ju pod veľkú kopu diek a vybehla do komory po sladký šípkový sirup a med.
"Je to moja chyba," myslela si," celý čas som ju len provokovala a súťažila s ňou. Je to moja kamarátka, moja parťáčka. Ako som to mohla dopustiť?"
Trnka sa starala o zamrznutú Brnku noc a deň. Od nešťastia a únavy zaspala pri Brnke zakrytej pod dekami.
Ďalšie ráno sa pod dekou pohol myšací chvostík. Potom sa zavrteli labky a aj myšacie uši.
"Trnka, kde si?" ozvala sa ešte slabúčkim hláskom skrehnutá Brnka.
Trnka vyskočila na nohy a od radosti začala Brnku stískať a tancovať.
"Ah, Brnka, je mi to tak strašne ľúto!" ospravedlňovala sa Trnka.
"Nie, Trnka, ja som bola hlúpa a namyslená. Už nikdy nebudem s tebou súťažiť. Budeme opäť jeden tím, nech sa deje čokoľvek!" tancovala Brnka s Trnkou.
Zima sa skončila a myšky po dlhom oddychu rozmýšľali, čo by sa mohli spolu zahrať. Súťaže sa vzdali, tak sa začali nudiť.
"Čo tak si trošku zabehať. Len tak, zo srandy," navrhla Brnka. Trnka súhlasila, veď nikto nebude súťažiť. Myšky sa pripravili a začali najprv pomaličky cupkať po povale. Potom Trnka trochu predbehla Brnku. Tá sa zasmiala, trochu pridala a predbehla Trnku. Tej to nedalo a opäť predbehla Brnku. Brnka spravila to isté a už bola pred Trnkou. Obe odrazu na seba zakričali:" Kto bude prvý v komore, vyhráva!"

Top secret

„Tajná správa od Centrálneho systému bude za päť sekúnd zničená!“ dostávam odkaz od Psej informačnej služby a vzápätí odhadzujem nestabilný smartfón. Výbuch náhodou roztrhne papuče, smetný kôš a vankúše. Špeciálny agent Kenzo sa týmto dobrovoľne hlási na novú misiu. Cieľ bol lokalizovaný 3 metre severne od nástenných hodín a 2,15 metra od babičkinej starožitnej skrine. Krycie meno cieľového miesta, kuchyňa! Zahájujem kontrolu ultramoderného vybavenia. Lepidlo... pripravené. Nožnice... pripravené. Neoprén... oblečený. Prášok do pečiva... pripravený. Klobáska... v papuli. Chňapky... pripravené. Kačička do vane... na svojej pozícii. V prípade nadmerného tlaku nepriateľskej hliadky v nebezpečnej oblasti vchodových dverí, dostáva špeciálne povolenie pískať. Posledný bod, sluchadlá do uší! Play! Soundtrack Sám doma alebo Mission impossible?! Tom Cruise opäť vyhráva. Hlasitosť zvýšená iba mierne. Musím s kačičkou udržať výstražný signál. Misia „Kuchyňa“ začína. Zaliezam za záclony. Pre zlú viditeľnosť vyberiem nožnice. Po vystrihnutí dvoch oválnych otvorov sa viditeľnosť značne zlepšuje. Vzduch čistý, preto leziem pod kancelársky stôl. Následuje presun pod gauč s miernym problémom vtlačiť oblasť brucha. Centrále posielam hlásenie: „Nežrať!“ Centrála hlásenie zamieta. Presúvam svoju pozíciu pod stolík s vázou. Vhodný čas na rozfúknutie prášku do pečiva. Lokalizujem laserové detektory pohybu. Zahajujem brazílsky bojový tanec. Hravo sa pretancujem do cieľovej lokality. Posledná prekážka je kuchynská linka. Pre tento prípad využijem už osvečené lepidlo, ktoré aplikujem na chňapky. Liezť treba ale rýchlo. Táto metóda je ešte v štádiu testovania. Centrále hlásim: „Misia splnená, pečené kurča je zaistené!“ CNS akceptuje misiu ako splnenú a schvaľuje môj návrat so zaisteným objektom do základne. Kačička nečakane reaguje. Nastáva útok nepriateľa! Letiaca váza mi odráža únikovú cestu. Zasahuje ma teflónová panvica. Strácam signál s Centrálou... ...Tento príbeh bol napísaný podľa skutočnej udalosti... ... agent Kenzo strávil ďalšie dva mesiace v zajatí v nepriateľskej záhrade. Denne dostával iba misu odporných granúl a vodu. Aj napriek tomuto efektívnemu mučeniu nikdy neschudol...

Keď svet potrebuje Kenza!

Mávate problémy s pochopením komplikovanej, ale zároveň tak pestrej a oddanej psej duše? Pripadáte si často ako blázon vysvetľujúci svojmu štvornohému kamarátovi na rušnej ulici, že ho za tými veveričkami jednoducho odmietate pustiť? Alebo že ten zvonček nezvoní k vám, ale k vašim susedom? A aj napriek tomu, že otvoríte dvere na chodbu a nikto tam nestojí, ten malý despota štekať neprestáva! No a práve pre tieto situácie by som vás rád hlbšie oboznámil s tak záhadným psím životom. Tie naše psie zákutia by prekvapili aj toho najprofesionálnejšieho kynológa. Môžem s pokojom a hrdo tvrdiť, že sa v žiadnom prípade ani jeden z nás necíti ako nejaká vec. No, možno okrem susedy Jenny, ktorá už nenávratne splynula s interiérom paničkinej kabelky. Pýtate sa čo to tu vlastne táram? Psy predsa nemajú ľudské vlastnosti! Nevedia zamýšľať, premýšľať, odmýšľať, vymýšľať, namýšľať, domýšľať... Trdlajz, že nie! Sme ako také špongie. Tak napríklad, tí vnímavejší z nás dokážu dokonca i čítať. Rozumieme aj tej vašej brblavej reči. Nemáme šancu sa týmto znalostiam vyhnúť, vzhľadom k tomu, že sme nútení, najmä počas dlhých zimných večerov pred farebnou pohyblivou krabicou, premyslene nazývanou televízor, vylihovať na gauči, kedy nahodíme svoje účelové mimikry. Rovnako ako moja panička i ja pozerám tie reality programy, ktoré ma spolu s reklamami väčšinou natoľko unudia, že si na chvíľku podriemkám. Nevýhodou takého mikrospánku je, že keď sa opäť preberiem, tá reklama zase beží. No a písať dokážeme bezpochyby, keďže ste svedkami mojich príspevkov. Výnimkou nie sú samozrejme ani psie city. Tá moja domáca ma počas jari a leta brávala na našu záhradku. Spočiatku ma to tam veľmi nebavilo. Tu mrkva, tam zemiak. Nič pre psie pudy! No potom sa to zmenilo a ja som čakal, kedy príde. Nehovorím samozrejme o mojej Evke. Nevedel som sa dočkať víkendu a záhradky, aby sme sa opäť stretli. Naše stretnutia boli neočakávané a náhle. Vždy ma to prekvapilo nepripraveného, a preto som si stále sľúbil, že ďalšie stretnutie už bude osudové, a že ma pochopí, čo cítim. No ako vysvetliť svoje konanie niekomu, kto je tak prchký a neprispôsobivý. Jedného sobotného rána sa na mňa však šťastie usmialo. Slnko príjemne hrialo a Evka náruživo kopkala do rannej vlhkej zeme. Nenápadne som sa vzdialil na obvyklé miesto našich stretnutí a trpezlivo som čakal. Stalo sa to! Stretli sme sa! Aby som zapôsobil, postavil som sa na všetky štyri a zaujal som svoj špeciálny postoj s pravou labkou a chvostom... Jaj! Ospravedlňte ma prosím, milí kolegovia a kolegyne! Chcem sa vyjadrovať profesionálne. Tak teda, zaujal som svoj špeciálny postoj so zdvihnutou pravou hrudníkovou končatinou a kraniomediálne vztýčeným chvostom. Mohol som sa činiť. Chvíľka strpenia, aby som to opäť nepokazil. PLESK!!!! Dostal krto po krížoch!! Ja mu dám prevrtávať našu záhradu! V takýchto situáciách som ale opäť hrdý, že som pes. Držte sa ľudkovia! Hav!

Denník posádky

„ 23. marec, rok 2014, koordinovaný svetový čas 9 hodín 10 minút 22 sekúnd. Nové rozkazy z centrály NASA nezaznamenané. Aj dnes sa preto pokračuje v misii TK-22. Záznam potvrdiť a uložiť!“ Ah! Formality za mnou a teraz chvíľka meditácie. Dnes sa budem venovať oprave vesmírneho modulu Dragon. Po poslednej zrážke s malým mračnom asteroidov sa poškodili niektoré súčiastky. Teraz sa ale potrebujem sústrediť na každodenné cvičenie vlastnej psychiky. Ticho. Je tak hlboké. Pohlcuje moju myseľ, moje beztiažové telo. Gravitácia. Už si pomaly nepamätám, aký to je pocit, keď vás sila zeme nepustí. Pozriem sa z malého okrúhleho okienka na našu modrú zemeguľu. Aha, práve teraz sa začína nad severom Kansasu skrúcať obrovský vír mračien. Tento pohľad je neopísateľný. Myslím na ľudí utekajúcich pred ničivým živlom, no zároveň ma fascinuje, čo príroda dokáže. Tu hore som už veľmi dlho. Uplynulo už štrnásť mesiacov od môjho vyslania. Niekedy mám pocit, že tu ostanem naveky. Odstrihnutý od sveta, pohltený vesmírom. Dal by som všetko sa maličký dotyk vetra alebo za čistý ľudský hlas. No nie je čas na frustráciu. Kapitána Kenza čaká náročná úloha. Oblečiem si pracovnú kombinézu a začnem zdĺhavý proces prípravy, potrebný pre výstup do otvoreného priestoru galaxie. Odrazu začnú blikať výstražné svetlá. Ale nie! Ďalšiu zrážku s vesmírnymi telesami už niektoré prístroje nezvládnu. Senzory pohybu však ukazujú niečo iné. Väčšie! Ako to, že ma centrála neupozornila na blížiacu sa hrozbu. Náraz prichádza rýchlo a nemilosrdne! Počuť škrípavý zvuk trhajúceho sa plášťa trupu lode. Celý modul sa nezastaviteľne otáča. Snažím sa silno držať prístrojov, no cítim ako pomaly začínam strácať vedomie. Z posledných síl sa snažím spojiť s centrálou: „ MAYDAY, MAY...chrrr...DAY! Houston, loď je pošk...chrrrr...plášť sa pretrh...chrrrr....strácam.....chrrrrr! Houston, máme tu prob....chrrrrrrrrrrrrr.............! Mám pocit akoby sa točenie neustále zrýchľovalo. Do kabíny začína prúdom tiecť chladiaca kvapalina spolu s pitnou vodou. To je ale irónia utopiť sa vo vesmíre. Neviem či to je tým, že som upadol do bezvedomia, ale točenie akosi ustálo. Cítim dotyk rúk. Ah! Už si po mňa prišli moji anjeli. Tie žiariace svetlé bytos...! „KENZOOOOOO!!!!!!!! Ty hlupák starý! Ja ťa dobijem ako hada!!!!!! Vylez z tej práčky! Preboha, čo si tam stváral! Celá kúpeľňa je pod vodou! Človek mu kúpi kadejaké hračky a on sa musí vopchať práve do našej novej práčky! Kenzo, zlý pes, zlý pes!!!!!“ Jaj, Evka ma chytila. Kapitán Kenzo poslušne hlási: „Misia splnená!“ ;-)

Už chcem byť zdravý

„Trápi vás chrípka? Máte bolesti hlavy a upchatý nos? Už ste skúsili Neo-angus active?“ Klik! „ Bolesť hrdla rieši každý po svojom. Niekto staví na horúce mlieko s karamelom! Tamtam verde s osvedčeným účinkom na bolesť krku s protizápal...!“ Klik!! Poznáte ten nepríjemný pocit, keď na vás útočia príznaky chrípky a vy sa neviete brániť? Nový Paral...!“ Klik!!!! Preklikávam stanicu za stanicou, program za programom ako blázon! Reklamy typu: „ Len my máme liek na váš problém“, ma už vážne unavujú. Vlastne by som povedal, že na mňa ako spotrebiteľa majú efektívny účinok. Reklama na bolesť hlavy? Žiadny problém! O dve hodiny po nej ma ozaj začne bolieť. A čo tak trochu angíny?! Moment, práve ide reklama na akýsi zelený cukrík. Chvíľku strpenia a je to tu. Hauuu! Už začínam cítiť ten škrabkavý pocit v hrdle. Ak do vás pri pozeraní televízora celý večer hučia o tom, aký ste chorý, ako trpíte migrénami, ako vás trápia opary či bolesti spojené s nadúvaním, tak iný výsledný stav vášho zdravia ani nečakajte. Nasávate, chtiac či nechtiac, všetko to negatívne ako špongia. Doslova ochoriete na prípravky, ktoré vám „vedia a majú“ pomôcť. Nie som žiadny fanatický zástanca alternatívnej medicíny, ale všetko má svoje hranice. No, keďže som iba nesvojprávny pes, tak tú predpísanú tabletku nakoniec dostanú do môjho organizmu, buď v kúsku taveného syra alebo zabalenú v šunke ako také sushi. Istý čas som tabletky či pilulky úspešne skrýval pod dekou v mojom pelechu. Ale ako tam tá hromádka pomaly rástla, tak rástlo podozrenie i mojich majiteľov. Keby v televízii začali propagovať lieky, ktoré vám do hodiny uzdravia zlomenú ruku, do týždňa by každý druhý chodil po ulici so sadrou. A čo ak vymyslia liek na vyrovnávanie zubov? Jaaaj, i kobyla bude mať krajší úsmev! Asi mám až príliš zlú náladu, že? No, už dva týždne ležím a pomaly vypúšťam dušu. A príčinou mohli byť iba reklamy. Vždy sa o seba poriadne starám, vonku nosím šálik, vyhýbam sa ostatným chorým psom a ľuďom, nepijem, nefajčím, chodím pravidelne behať, jem veľa ovocia i zeleniny od našej babky. Chápem, že mikróby si vás nájdu všade, nech sa snažíte žiť v čo najsterilnejšom svete, ale hneď ako vezmem ovládač do laby... No tak moment! Minule ten Evkin parazit, pán manžel, kýchal na všetky strany. No jasné! To on ma nakazil! Bacilonosič zvierat! Ale za svojím psychologickým názorom o nákazlivých reklamách si stále stojím. A ak si stále myslíte, že vám soplík vyliečia super účinné agresívne kvapky, tak smelo hltajte reklamy na lieky ďalej. Ale moja rada znie: Ak chceš zdravo žiť, prestaň v kresle hniť! Alebo pre tých pohodlnejších: Ak ti zima robí vrásky, tak si narež kus klobásky! Váš verný psí poradca Kenzo!