Politika vždy a všade

Pomaličky sa nám začína jar, krajinka sa zobúdza, zvieratká sa veselo združujú a všetko naokolo pučí. Ale na svoj rozpuk čakám márne, keďže ja! som kastrovaný. A tak, počas dlhých ranných prechádzok, musím okoloidúce náruživé dámy galantne odmietať. Oh! Už keď sme pri tých prechádzkach. Priam milujem každodenné obchádzanie štyroch uzavretých zdemolovaných ulíc nášho mesta. Mám výbornú možnosť spoznať iné sídliskové zákutia a najmä ich obyvateľov, ktorí mi už z dvesto metrov dajú „slušne“ najavo, čo na ich teritóriu môžem, respektíve nemôžem robiť. A musím uznať, že na mňa zapôsobili, lebo si už nedovolím hodiť ani jeden „bobok“. Ale môžem sa pochváliť aj novými udalosťami. Rozhodol som sa založiť si vlastnú politickú stranu. Inšpirovala ma k tomu jedna diskusná relácia na nemenovanej najsledovanejšej stanici, ako to radi páni redaktori často ľuďom pripomínajú. Pozretím tohto programu som totiž pochopil, že politiku v súčasnosti môže robiť kdejaký „veterinárny pacient“. A týmto prirovnaním pridávam dotyčným osobám poriadny kus inteligencie. Takže ma napadlo, prečo by nemohol nový politický program občanom tejto krajiny predstaviť aj pes. Na úvod by som rád ozrejmil, že je to moja strana. Ja som predseda. Keď poviem sadni!, členovia ma poslúchnu. Roztrhám každú malú rybu, čo mi bude odporovať. Spravím veľké obchody, vyhrám voľby, budem neobmedzene vládnuť... Mhm! Prepáčte mi, prosím! Nechal som sa uniesť. Ale, teda vidno, že tie správne politické vlohy už mám. Späť k môjmu pôvodnému programu. Samozrejme, mojím hlavným cieľom sú práva zvierat. Viem, viem! Stále to počúvame zo všetkých strán, ale nikdy to nebola priorita našej spoločnosti. A keďže som tvor spoločenský, tak ľuďom v tejto problematike veľmi rád pomôžem. Stačí si prelistovať históriu, a z nej nám musí byť jasné, že ak niekto bojuje za vlastnú slobodu a práva, riadi sa heslom: Urob si sám! Ah, to mi pripomína môj obľúbený Bau-hau-max! To je obchod ako sa patrí! Tie spomienky, to množstvo dreva a miest, kde sa dá vycika... Ale to je už iná historka. Späť k politike! Takže prichystám tlačovku a tam predstavím svoje myšlienky a plány novej strany. Už len ten názov mi chýba. Hmmm! Mohlo by byť Strana pravic...alebo ľavic...hmmm tie smery sa mi zatiaľ nezdajú. Alebo Moderná solidarita? Ale takých solidárnych tam už je dosť. A čo tak Nová demokracia? Nie, to je nudné. Treba niečo, čo vystihuje, že stranu zakladá príťažlivý, demokraticky mysliaci zástupca z čeľade Canidae. A samozrejme, strana musí mať jednoduchú skratku, aby sa dala ľahko vysloviť a zapamätať. No tak to nebudeme komplikovať. Kenzo Sayonara Takashi, tretí svojho mena, týmto zakladá stranu Priama demokracia, pre obyčajných ľudí jednoducho PRD! Vidíme sa na voľbách, hav!

Nepríjemá pravda

Odraz mojej tváre na mňa neisto hľadel akoby niečo očakával. Nevedel som, čo mu povedať, aby sa v jeho výraze mihol aspoň kúsok pochopenia. Stál som nad nepokojnou hladinou vody a cítil prítomnosť dvoch odlišných, ale zároveň rovnako zmätených duší. Odrazu som mal zvláštny pocit, že ma niekto pozorne sleduje. Pomaly som odvrátil svoju pozornosť od nemého odrazu na hladine. Môj zrak padol na starý vyschnutý gaštan. Bol tam už nejakú chvíľu. Cítil som to. Trpezlivo držal nado mnou stráž. Nepohol lístkom ani keď zafúkal vetrík. Jeho obrovské vráskavé korene ovíjali blatistý breh nepokojnej rieky a napájali sa tou kalnou vodou akoby poznali iba suchú a neúrodnú púšť. Jeho koruna sa už pomaly pripravovala na to, že zloží svoj zlatočervený šat. Možno už navždy. Pohasínajúca sláva dávno opustila tohto majestátneho giganta. Chcel som ísť bližšie. Tak, aby som sa mohol dotknúť jeho vrások. Aby naposledy pocítil teplo inej bytosti. Cítil som v sebe toľko energie, toľko krásneho hrejivého pocitu, toľko šťastia. Ani rieka medzi nami ma nemohla zastaviť. Avšak na mieste, kde som stál bol prúd príliš divoký a ja som nikdy nevynikal plaveckými schopnosťami. Jediná možnosť bola nájsť miernejší prúd a prebrodiť rieku na druhú stranu. Ku gaštanu by som cestu opäť našiel. Rozhodol som sa vydať na západnú stranu. Cestou ma sprevádzali mierne lúče Slnka a vysoká jesenná tráva príjemne hladila moju srsť. Neustále som sa otáčal smerom na východ, aby som gaštan nestratil z pohľadu. Zrazu sa v tráve niečo pohlo. Steblá sa nepokojne vlnili pod silou neznámeho tvora. Sem-tam som spozoroval čiernu lesklú srsť. Blížilo sa to ku mne a ja som tušil, že naše stretnutie nebude priateľské. Na okamih sa mi zjavil pár tých najdesivejších očí, aké som kedy videl. Zračila sa v nich veľká chuť po niečom menšom, chlpatom a šťavnatom. Po mne! Tvor sa mi však stratil a mňa prenasledovala čoraz silnejšia myšlienka vziať nohy na plecia. Nervózne som pridal do kroku. Vlastne som sa rozbehol akoby na mňa puškou strieľali. V zúfalom úteku som si však uvedomil, že na mňa naozaj niekto strieľa. Náboje trpezlivo lietali popri mojej hlave ako keď už hladné supy krúžia nad svojou večerou. Táto situácia začala čoraz viac naberať na svojej bizarnosti, no pud sebazáchovy mi celý čas dunel v hlave: „ To teraz nerieš a beeeež!“ Streľba čoskoro stíchla. Nebyť toho malého kamienka na cestičke, mojej neschopnosti udržať rovnováhu a toho protivného klzkého brehu, mohol by som pokračovať v úteku ani neviem pred čím a nespadol by som celou svojou krásou do rozbúrenej rieky. Cítil som, ako ma prúd pevne chytá za obe končatiny a unáša ďaleko na západ. Preč od neznámych strelcov, preč od neznámeho predátora a najhoršie, preč od môjho staručkého gaštana. „ Pán doktor, už sa pomaly preberá!“ Ľadová voda ma štípala na každučkom kúsočku mojej citlivej pokožky. Počul som iba chladný hlboký zvuk tečúcej vody a unášaných riečnych kameňov. „ Nebojte, pár hodín bude mimo, ale do večera by to malo prejsť.“ Do večera? Čo to je? Veď sa tu topím. Kto to hovorí? Prúd ma celkom stiahol pod hladinu a nemienil sa vzdať. Stále ma ťahal nejakým neurčitým smerom. „ Chudáčik! Tiež som bola poriadne dezorientovaná po narkóze. Ale museli sme to spraviť pre dobro všetkých.“ Narkóze?! „ Nebojte pani Eva, nebude až taký divoch, keď už je kastrovaný.“ Kastrovaný?!! HAUUUU!!!!!

Za nepriateľskou líniou

Presťahovali sme sa! Už je to raz tak. Moja dvojnohá priateľka sa bude vydávať. Akokoľvek som sa snažil zabrániť v tomto nezmysle, nepodarilo sa. Ten tvor sa u nás doma vyskytoval až príliš často. Nerozumiem čo na ňom moja Evka vidí. Nepochopil ani moje snahy mu vysvetliť, že je nežiaducou príťažou našej domácnosti. Každému inému by predsa došlo, že mokré papuče na suchom balkóne nezmokli len tak z dažďa. Prepána, veď nepršalo celé dva týždne! Takže táto sabotáž mi nevyšla. Ani tie ďalšie, ako miznúce salámy, roztrhané spodky, ponožky či nohavice. Dokonca som sa inšpiroval jednou kvalitnou mafiánskou mini sériou. A tak si ten jedinec našiel jedného rána pod vankúšom zdochnutého krtka, keďže, mhhm, na krtkov som odborník. Z mojej strany to bolo jasné gesto. No aj po tomto útoku som ostal nepochopený zo strany dvojnohých. Tak som to nakoniec definitívne vzdal. A teraz sa sťahujeme. Ale to nie je to najhoršie s čím sa musím ťažko vyrovnávať. Holub, ako ho odteraz budem volať, má totiž takisto domáceho miláčika. Mortimer! Alebo Mojtíček, ako ho Eva zvykne prezývať. Je to však malý diabol v tele zvieraťa! To prisahám! Už naše prvé stretnutie bolo desivé. Mortik ma sledoval bez jediného mrknutia. A robí to stále odkedy u Holuba bývame. Sleduje ma v každej izbe, v každom kúte na mňa číha. Mortimer ma obrovské nebezpečné oči s veľkými čiernymi rozšírenými zreničkami, ktoré len zvýrazňujú jeho desivý výraz. Minule som začal hrýzť svoju kosť ako každý normálny a zdravý pes. Odrazu som mal taký nepríjemný pocit. Otočil som sa a on tam stál. Za mnou. Nerobil nič, len pozeral. A ja som sa rozkašľal z tej umelej supermarketovej volskej kosti. Prisám veru, že sa popod fúzy trošku diabolsky pousmial. No teror pokračuje. Mortimer sa zvykne zabávať tým, že sa skryje a Holub ho potom celý deň nevie nájsť. Nakoniec som jediný podozrivý ja. Určite som mu niečo spravil, ublížil a: „ Mojtínko klasňučký žlaťučký teľaz niekde tlpí sám!“ Kvôli tomu som neraz spal v zime vonku na záhrade, kým nevyliezol a neukázal sa, že žije. Samozrejme som žiadne ospravedlnenie od ľudí nedostal. Nakoniec Evka prehovorila Holuba, aby zaviazali Mortimerovi na krk malý zvonček. Pre mňa to však nie je žiadna výhra. Keď počujem ako sa zvonček približuje, sú to hotové Čeľuste. Zvuk sa pomaly zosilňuje a vy čakáte, kedy už ta príšera vyskočí. Ďalej ma vo zvyku sledovať ma, keď spím. Vyriešil som to jednoducho. Už nespím. Oh, a už sa ani nemôžem dotknúť vlastných granúl. Lord Mortimort si ich dôkladne označkoval, s ochrannou zónou jeden meter od misky. Takže za dva mesiace čo tu bývame som schudol päť kíl! V živote som po piatich kilách len priberal! Teraz uberám. A Eva si myslí, že mám dajakého parazita alebo inú diagnózu. A pritom má toho parazita rovno pod nosom. Preč sú časy, keď som bol najspoločenskejší, najpriateľskejší, najodvážnejší a najmilejší pes. Mám problém zoznámiť sa s novými psami v okolí. Neustále pociťujem úzkosť a zvieranie v žalúdku. Mám tráviace problémy a roztrasené končatiny. Ak počujem niekde nejaké celkom nevinné zvonenie, trasiem sa celý. A k tomu to nadmerné potenie. Čo sa zo mňa stalo? Vyhladnutý, nevyspatý, zúfalý sociálny fobik! Vždy som bol mierumilovný, neagresívny tvor. Ale už to jednoducho nevydržím! Ja, Kenzo Sayonara Takashi, tretí svojho mena, prisahám, že to morča raz zožeriem!!!!

Skvele! Už zase prší! Budem celý premočený. Neznášam takéto „podarené“ dni. No keďže sa musím prebehnúť aspoň dvakrát až trikrát za deň, dnešok nebude žiadnou výnimkou. Mám vo zvyku športovať stále a intenzívne. Moja povaha mi ani iné nepovolí. Okrem toho, aby ste si nemysleli, že trpím prehnaným fanatizmom voči športu, tak robia viacerí zo sídliska. Najčastejšie stretávam Kuba, občas Sofiu. S nimi si rozumiem najlepšie. Dokážeme si o všeličom pokecať, zatiaľ čo sa vonku venujeme behaniu či strečingu. No a tí ostatní nadšenci? Nejako mi nevoňajú, ak viete ako to myslím. Bývajú často podráždení a nevrlí. Alebo nadmieru otravujú a ja sa nemôžem venovať svojmu koníčku. Tak ich jednoducho ignorujem. Keď prídem domov, po každej fyzickej námahe si doprajem množstvo čerstvej vody, aby som predišiel dehydratácii a počkám takú hodinku, dve a niečo zobnem. Jedlo mi pripraví moja najlepšia kamarátka Eva. Bývam u nej už asi štyri roky. Kedysi som robil strážcu v jednom podniku. Bola to náročná robota, ktorá ma zamestnávala hádam aj 24 hodín denne. Potom do môjho života vstúpila Eva a doslova ma stadiaľ odtiahla. Vždy, keď niekomu vysvetľuje ako sme sa spoznali, tvrdí, že ma vzala hrobárovi z lopaty. Mám pocit, že to zbytočne dramatizuje. Ale mám ju veľmi rád. Momentálne som nezamestnaný, ale rád sa zabávam robením poriadku v byte. Napríklad často riešim topánky. No keď príde Eva domov, rozčúli sa do nepríčetnosti a kričí na mňa. Mala by si uvedomiť, že v spoločnej domácnosti sa musia robiť kompromisy, no ona chce mať stále všetko len po svojom. O hodinku je však kľudná a večer sa môžeme opäť spolu vyvaliť na gauč. Už sme si natoľko na seba zvykli, že dokážem vycítiť alebo odhadnúť každú jej náladu či už je nervózna, smutná alebo sa jej niečo stalo. Vtedy sa snažím zachovať ako poriadny kamarát a poskytujem jej útechu a radím jej. No, síce sa stáva, že mi nerozumie. Aj tak jej moja prítomnosť zdvihne náladu. Môj život prebieha pokojne a bez väčších konfliktov. Nemenil by som. Vlastne už o mne viete všetko podstatné. Zabudol som sa len predstaviť. Volám sa Kenzo a som hrdý, že som pes!

Muro bol už odjakživa lenivý vypasený kocúr, čo sa rád váľal na gauči. Kedysi sa aspoň dokázal poolízovať sám, aby si poctivo vyčistil strapatú srsť. No teraz už nie je taký ohybný a vlastne sa mu už ani nechce umývať. Veď tí ľudia, ktorí s nim bývajú, mu jeho huňatý biely kožuch láskavo vyčešú. To sú jediné chvíle, keď ľudstvo potrebuje. Inak im dáva voľno, žeby náhodou nezačali hundrať.
Dni sa pre dobráka Mura zvyknú strašne vliecť a od nudy už nevie, čo by robil. Tak iba spí a je rôzne lakocinky z komory.
Kocúrisko nedokáže pochopiť, prečo sa iné zvieratá hýbu. Napríklad také myši. Behajú na svojich malých nohách ako o život hore-dole po povale. Pritom  jedla je všade dosť. Tak na čo ten zhon? Myši mu na to neraz odpovedali, že musia dodržovať svoj tréningový plán. Pch! Fanatičky!
Mura by ani nenapadlo sa niekam náhliť. A už vôbec nie po jedlo, keď k nemu taká chrumkavá pečená kuracia noha dobehne aj sama. Na to má tučný kocúr svojich ľudí, ktorí mu slúžia ako okamžitá nonstop donáška.
Boli časy, keď bol Muro malým neskúseným kĺbkom, čo zvedavo objavovalo všetky zákutia domu. Ah, detstvo! Býval taký vrtký a rýchly. Hrával sa celé hodiny, až kým trošku nevyrástol. Vtedy konečne pochopil, že hry sú len pre malé mačatá. Teraz už len krúti nad svojimi spomienkami mačacou hlavou.
Vlastne je predsa mačkovitá šelma! Napríklad také levy spia každý deň od rána do večera. Len sem-tam sa vyberú si niečo uloviť, pretože tam, kde levy žijú, bohužiaľ, donášková služba nefunguje. Tak, keď sa môžu vyvaľovať také veľké mačky, môže sa aj Muro!
Dni plynuli ďalej a Muro stále jedol a jedol. Ako tak oddychoval po veľkom obede, začul Muro divné zvuky. Akoby niekto nafukoval nejaký balón alebo nafukovačku. Keďže sa najedený nevládal ani pohnúť, snažil sa aspoň poriadne nastražiť uši a zistiť, odkiaľ ten čudný zvuk prichádza.
Odrazu okolo neho prebehla jedna z tých "kardio" myší.
"Hej! Ty tam! Počuješ ten zvláštny zvuk?" spýtal sa nevrlo kocúr.
"Zvuk?" odpovedala myška.
"Áno, zvuk! Akoby tu niečo niekto nafukoval!" zlostil sa Muro.
"Aha, tento zvuk myslíš. No, to sa tu nafukuješ predsa ty!" vycerila zúbky myška a rýchlo ušla preč, pretože kvôli kocúrovi meškala pri tréningu.
Ja? Pomyslel si Muro. O čom to tá hlúpa myš tára? Muro sa teda radšej išiel pozrieť do zrkadla. A naozaj! Kocúrovo brucho sa zväčšovalo, akoby ho niekto nafukoval nejakou neviditeľnou pumpou.
"Jaj! Pomoooc!" kričal nešťastník.
"Veď ja prasknem! Čo sa to so mnou robí?!"
Našťastie Muro nepraskol, no začal strácať zem pod nohami. Ani sa nestačil z toho šoku spamätať a už bol vo vzduchu.
"Prepána! Veď ja lietam! Myši, kde ste! Chytajte ma, lebo uletím von!" plakal kocúr.
Nanešťastie bolo jedno okno v dome otvorené. V tom sa vrátili ľudia domov, a keď otvorili vchodové dvere, Mura naozaj odvial prievan von.
Následujúci deň Mura všetci obyvatelia domu všade hľadali.
"Nevideli ste nášho kocúra?" spýtali sa domáci susedky.
"Ten tučný biely kocúrisko? Áno, videla." odpovedala suseda.
"Rýchlo povedzte, ktorým smerom ušiel!" zisťovali natešení domáci.
"No, ako sa zdá, odletel vám na juh." pokrčila plecami suseda.
"Ale nebojte sa. Zajtra má fúkať silný južný vietor. Pekný deň susedia..."