"Ej, ale som fešák. Silný ako býk a neodolateľný pre všetky potkanie krásky v dedine!" mrmlal si potkan Rudo sám pre seba každé ráno pred zrkadlom.
V niečom mal teda pravdu. Jeho dlhý chvostisko, pazúry ako šelma a fúzy až po zem z neho spravili poriadne potkanisko. Strach z neho mali dokonca aj mačky z mesta. Zdvíhaním klincov a ťažkých šrúb mal labky mocné ako malý medveď. Len šialená mačka by sa pustila do tohto veľkého tvora. Rudo bol síce namyslený viac ako sa na hlodavca sluší a patrí, no niekedy dokázal aj pomôcť. Samozrejme, pre ďalšiu chválu. Napríklad pomáhal myšiam s ich kondičným plánom a stravou na blížiacu sa myšaciu olympiádu. Alebo pomohol pritiahnuť nafúknutého kocúra Mura do domu, keď ho konečne privialo z juhu.
Jedného dňa si Rudo hrdo vykračoval po dvore, keď tu zrazu začul v kríkoch šuchot. Zastal a chvíľku načúval, no v kríkoch ostalo ticho. Pomaly sa pohol ďalej, keď sa ozvalo silné: Krrjoch! Krrjoch! Krrjoch! Rudo ostal stáť ako soľný stĺp. Od strachu nedokázal ani kričať. Ale on predsa nemôže volať o pomoc, pomyslel si. To z neho majú všetci obyvatelia strach! Bola by to hanba do konca života. Nech už z tých kríkov vylezie hocijaká obluda, on ostane stáť. Celá večnosť prešla, ako tam tak zamrznutý stál a načúval. No z kríkov ďalší zvuk nevyšiel. Strach mierne poľavil a Rudo cítil, ako sa mu pomaličky uvoľňuje telo. Začal teda kráčať ku stodole, kde mal svoj brloh.
"A možno sa mi to len zdalo," premýšľal nahlas, "podobné zvuky vydávajú len obrovské diviaky, a také tu predsa nežijú. Pch, aj takého diviaka by som hravo zdolal!" vyhlásil nakoniec.
Rudo vošiel do tmavej stodoly a vtom: Krrjoooooch! na celú budovu. Potkan vyletel zo stodoly ako zmyslov zbavený.
"Aaaaa! Diviaaak ma chce zožrať! Pomoooc!" kričal vystrašene a vbehol medzi dva veľké sudy s vodou.
Nanešťastie sa jeho mohutné telo medzi sudmi zaseklo. Nemohol bežať ani dopredu ani dozadu. Len kričal a plakal od bolesti. Už sa videl na diviačej hostine ako hlavný chod večera. Na čo toľko cvičenia, keď sa teraz kvôli tomu nevie ani pohnúť?!
V tom si  na konári stromu, skláňajúceho sa nad sudmi, všimol papagája Lojza, ďalšieho domáceho miláčika.
"Hej! Psst! Tam hore na konári!" snažil sa upútať papagájovu pozornosť, no ten si ho nevšímal.
"Lojzo! Viem, že ma vidíš! Pomôž mi, prosím," prosil ho Rudo cez slzy.
Papagáj zletel dole a posmešne si zaseknutého potkana obzeral.
"Rýchlo ma vytiahni, lebo nás ten diviak zožerie oboch!" vzlykal potkan.
"Diiiviak? Kde by sa tu vzal?! Kdee by sa tu vzaal?!" zaspieval Lojzo.
"Budeš sa ešte chvaaastať? Budeš sa ešteee chvastať, Rjudo?"
" Nie, prisahám na svoj potkaní chvost!"
Múdry papagáj sa nakoniec zľutoval nad chudákom kulturistom.
" Jááj, Rjudo. Jáááj! Mocný si, ale rrrjozum máš ako burjsky orjieešok! Orjieeešok! Krrjoch!"