Za nepriateľskou líniou

Presťahovali sme sa! Už je to raz tak. Moja dvojnohá priateľka sa bude vydávať. Akokoľvek som sa snažil zabrániť v tomto nezmysle, nepodarilo sa. Ten tvor sa u nás doma vyskytoval až príliš často. Nerozumiem čo na ňom moja Evka vidí. Nepochopil ani moje snahy mu vysvetliť, že je nežiaducou príťažou našej domácnosti. Každému inému by predsa došlo, že mokré papuče na suchom balkóne nezmokli len tak z dažďa. Prepána, veď nepršalo celé dva týždne! Takže táto sabotáž mi nevyšla. Ani tie ďalšie, ako miznúce salámy, roztrhané spodky, ponožky či nohavice. Dokonca som sa inšpiroval jednou kvalitnou mafiánskou mini sériou. A tak si ten jedinec našiel jedného rána pod vankúšom zdochnutého krtka, keďže, mhhm, na krtkov som odborník. Z mojej strany to bolo jasné gesto. No aj po tomto útoku som ostal nepochopený zo strany dvojnohých. Tak som to nakoniec definitívne vzdal. A teraz sa sťahujeme. Ale to nie je to najhoršie s čím sa musím ťažko vyrovnávať. Holub, ako ho odteraz budem volať, má totiž takisto domáceho miláčika. Mortimer! Alebo Mojtíček, ako ho Eva zvykne prezývať. Je to však malý diabol v tele zvieraťa! To prisahám! Už naše prvé stretnutie bolo desivé. Mortik ma sledoval bez jediného mrknutia. A robí to stále odkedy u Holuba bývame. Sleduje ma v každej izbe, v každom kúte na mňa číha. Mortimer ma obrovské nebezpečné oči s veľkými čiernymi rozšírenými zreničkami, ktoré len zvýrazňujú jeho desivý výraz. Minule som začal hrýzť svoju kosť ako každý normálny a zdravý pes. Odrazu som mal taký nepríjemný pocit. Otočil som sa a on tam stál. Za mnou. Nerobil nič, len pozeral. A ja som sa rozkašľal z tej umelej supermarketovej volskej kosti. Prisám veru, že sa popod fúzy trošku diabolsky pousmial. No teror pokračuje. Mortimer sa zvykne zabávať tým, že sa skryje a Holub ho potom celý deň nevie nájsť. Nakoniec som jediný podozrivý ja. Určite som mu niečo spravil, ublížil a: „ Mojtínko klasňučký žlaťučký teľaz niekde tlpí sám!“ Kvôli tomu som neraz spal v zime vonku na záhrade, kým nevyliezol a neukázal sa, že žije. Samozrejme som žiadne ospravedlnenie od ľudí nedostal. Nakoniec Evka prehovorila Holuba, aby zaviazali Mortimerovi na krk malý zvonček. Pre mňa to však nie je žiadna výhra. Keď počujem ako sa zvonček približuje, sú to hotové Čeľuste. Zvuk sa pomaly zosilňuje a vy čakáte, kedy už ta príšera vyskočí. Ďalej ma vo zvyku sledovať ma, keď spím. Vyriešil som to jednoducho. Už nespím. Oh, a už sa ani nemôžem dotknúť vlastných granúl. Lord Mortimort si ich dôkladne označkoval, s ochrannou zónou jeden meter od misky. Takže za dva mesiace čo tu bývame som schudol päť kíl! V živote som po piatich kilách len priberal! Teraz uberám. A Eva si myslí, že mám dajakého parazita alebo inú diagnózu. A pritom má toho parazita rovno pod nosom. Preč sú časy, keď som bol najspoločenskejší, najpriateľskejší, najodvážnejší a najmilejší pes. Mám problém zoznámiť sa s novými psami v okolí. Neustále pociťujem úzkosť a zvieranie v žalúdku. Mám tráviace problémy a roztrasené končatiny. Ak počujem niekde nejaké celkom nevinné zvonenie, trasiem sa celý. A k tomu to nadmerné potenie. Čo sa zo mňa stalo? Vyhladnutý, nevyspatý, zúfalý sociálny fobik! Vždy som bol mierumilovný, neagresívny tvor. Ale už to jednoducho nevydržím! Ja, Kenzo Sayonara Takashi, tretí svojho mena, prisahám, že to morča raz zožeriem!!!!