Nepríjemá pravda

Odraz mojej tváre na mňa neisto hľadel akoby niečo očakával. Nevedel som, čo mu povedať, aby sa v jeho výraze mihol aspoň kúsok pochopenia. Stál som nad nepokojnou hladinou vody a cítil prítomnosť dvoch odlišných, ale zároveň rovnako zmätených duší. Odrazu som mal zvláštny pocit, že ma niekto pozorne sleduje. Pomaly som odvrátil svoju pozornosť od nemého odrazu na hladine. Môj zrak padol na starý vyschnutý gaštan. Bol tam už nejakú chvíľu. Cítil som to. Trpezlivo držal nado mnou stráž. Nepohol lístkom ani keď zafúkal vetrík. Jeho obrovské vráskavé korene ovíjali blatistý breh nepokojnej rieky a napájali sa tou kalnou vodou akoby poznali iba suchú a neúrodnú púšť. Jeho koruna sa už pomaly pripravovala na to, že zloží svoj zlatočervený šat. Možno už navždy. Pohasínajúca sláva dávno opustila tohto majestátneho giganta. Chcel som ísť bližšie. Tak, aby som sa mohol dotknúť jeho vrások. Aby naposledy pocítil teplo inej bytosti. Cítil som v sebe toľko energie, toľko krásneho hrejivého pocitu, toľko šťastia. Ani rieka medzi nami ma nemohla zastaviť. Avšak na mieste, kde som stál bol prúd príliš divoký a ja som nikdy nevynikal plaveckými schopnosťami. Jediná možnosť bola nájsť miernejší prúd a prebrodiť rieku na druhú stranu. Ku gaštanu by som cestu opäť našiel. Rozhodol som sa vydať na západnú stranu. Cestou ma sprevádzali mierne lúče Slnka a vysoká jesenná tráva príjemne hladila moju srsť. Neustále som sa otáčal smerom na východ, aby som gaštan nestratil z pohľadu. Zrazu sa v tráve niečo pohlo. Steblá sa nepokojne vlnili pod silou neznámeho tvora. Sem-tam som spozoroval čiernu lesklú srsť. Blížilo sa to ku mne a ja som tušil, že naše stretnutie nebude priateľské. Na okamih sa mi zjavil pár tých najdesivejších očí, aké som kedy videl. Zračila sa v nich veľká chuť po niečom menšom, chlpatom a šťavnatom. Po mne! Tvor sa mi však stratil a mňa prenasledovala čoraz silnejšia myšlienka vziať nohy na plecia. Nervózne som pridal do kroku. Vlastne som sa rozbehol akoby na mňa puškou strieľali. V zúfalom úteku som si však uvedomil, že na mňa naozaj niekto strieľa. Náboje trpezlivo lietali popri mojej hlave ako keď už hladné supy krúžia nad svojou večerou. Táto situácia začala čoraz viac naberať na svojej bizarnosti, no pud sebazáchovy mi celý čas dunel v hlave: „ To teraz nerieš a beeeež!“ Streľba čoskoro stíchla. Nebyť toho malého kamienka na cestičke, mojej neschopnosti udržať rovnováhu a toho protivného klzkého brehu, mohol by som pokračovať v úteku ani neviem pred čím a nespadol by som celou svojou krásou do rozbúrenej rieky. Cítil som, ako ma prúd pevne chytá za obe končatiny a unáša ďaleko na západ. Preč od neznámych strelcov, preč od neznámeho predátora a najhoršie, preč od môjho staručkého gaštana. „ Pán doktor, už sa pomaly preberá!“ Ľadová voda ma štípala na každučkom kúsočku mojej citlivej pokožky. Počul som iba chladný hlboký zvuk tečúcej vody a unášaných riečnych kameňov. „ Nebojte, pár hodín bude mimo, ale do večera by to malo prejsť.“ Do večera? Čo to je? Veď sa tu topím. Kto to hovorí? Prúd ma celkom stiahol pod hladinu a nemienil sa vzdať. Stále ma ťahal nejakým neurčitým smerom. „ Chudáčik! Tiež som bola poriadne dezorientovaná po narkóze. Ale museli sme to spraviť pre dobro všetkých.“ Narkóze?! „ Nebojte pani Eva, nebude až taký divoch, keď už je kastrovaný.“ Kastrovaný?!! HAUUUU!!!!!