Denník posádky

„ 23. marec, rok 2014, koordinovaný svetový čas 9 hodín 10 minút 22 sekúnd. Nové rozkazy z centrály NASA nezaznamenané. Aj dnes sa preto pokračuje v misii TK-22. Záznam potvrdiť a uložiť!“ Ah! Formality za mnou a teraz chvíľka meditácie. Dnes sa budem venovať oprave vesmírneho modulu Dragon. Po poslednej zrážke s malým mračnom asteroidov sa poškodili niektoré súčiastky. Teraz sa ale potrebujem sústrediť na každodenné cvičenie vlastnej psychiky. Ticho. Je tak hlboké. Pohlcuje moju myseľ, moje beztiažové telo. Gravitácia. Už si pomaly nepamätám, aký to je pocit, keď vás sila zeme nepustí. Pozriem sa z malého okrúhleho okienka na našu modrú zemeguľu. Aha, práve teraz sa začína nad severom Kansasu skrúcať obrovský vír mračien. Tento pohľad je neopísateľný. Myslím na ľudí utekajúcich pred ničivým živlom, no zároveň ma fascinuje, čo príroda dokáže. Tu hore som už veľmi dlho. Uplynulo už štrnásť mesiacov od môjho vyslania. Niekedy mám pocit, že tu ostanem naveky. Odstrihnutý od sveta, pohltený vesmírom. Dal by som všetko sa maličký dotyk vetra alebo za čistý ľudský hlas. No nie je čas na frustráciu. Kapitána Kenza čaká náročná úloha. Oblečiem si pracovnú kombinézu a začnem zdĺhavý proces prípravy, potrebný pre výstup do otvoreného priestoru galaxie. Odrazu začnú blikať výstražné svetlá. Ale nie! Ďalšiu zrážku s vesmírnymi telesami už niektoré prístroje nezvládnu. Senzory pohybu však ukazujú niečo iné. Väčšie! Ako to, že ma centrála neupozornila na blížiacu sa hrozbu. Náraz prichádza rýchlo a nemilosrdne! Počuť škrípavý zvuk trhajúceho sa plášťa trupu lode. Celý modul sa nezastaviteľne otáča. Snažím sa silno držať prístrojov, no cítim ako pomaly začínam strácať vedomie. Z posledných síl sa snažím spojiť s centrálou: „ MAYDAY, MAY...chrrr...DAY! Houston, loď je pošk...chrrrr...plášť sa pretrh...chrrrr....strácam.....chrrrrr! Houston, máme tu prob....chrrrrrrrrrrrrr.............! Mám pocit akoby sa točenie neustále zrýchľovalo. Do kabíny začína prúdom tiecť chladiaca kvapalina spolu s pitnou vodou. To je ale irónia utopiť sa vo vesmíre. Neviem či to je tým, že som upadol do bezvedomia, ale točenie akosi ustálo. Cítim dotyk rúk. Ah! Už si po mňa prišli moji anjeli. Tie žiariace svetlé bytos...! „KENZOOOOOO!!!!!!!! Ty hlupák starý! Ja ťa dobijem ako hada!!!!!! Vylez z tej práčky! Preboha, čo si tam stváral! Celá kúpeľňa je pod vodou! Človek mu kúpi kadejaké hračky a on sa musí vopchať práve do našej novej práčky! Kenzo, zlý pes, zlý pes!!!!!“ Jaj, Evka ma chytila. Kapitán Kenzo poslušne hlási: „Misia splnená!“ ;-)